Po dlhom čase som zavítala do môjho rodného mesta. Už len cestou vybaviť veci zo zoznamu... behom po schodoch do mestskej knižnice, kde mi skvelé dámy expresne rýchlo vystavili čitateľský preukaz a pribalili Magazíny o knihách, šup sem, šup tam, len nič nezabudnúť, ešte kúpiť kvety pre kurátorku, organizátorku výstavy, moju mamu a babku v jednej osobe.
Prvé kvetinárstvo zatvorené. Druhé otvorené, vyberám kvety. Pani ma presviedča, že to čo chcem už uviazala dnes ráno a nech si kúpim hotovú kyticu. Je iná, akú som chcela, ale už ju v ten deň zrejme nepredá a je celkom pekná, súhlasím. Platba kartou neprechádza, kvetinárka reštartuje terminál. Do predajne vchádza starší muž, za ruku drží chlapčeka.
„Potrebujem kyticu pre manželku. Si tu v piatok?“
„Zajtra dostaneme čerstvé kvety.“
„Ale si tu v piatok?“
„A prečo by som nebola?“
„Je sviatok, niektoré obchody sú zatvorené,“ zamiešam sa im do rozhovoru. Predajňa má pár metrov štvorcových, stojíme bok po boku, nedá sa ich prepočuť.
Muž prikývne. „Je sviatok, ale bratia Česi sú otvorení. Tým jediným verím. A Rusom.“
Kvetinárka prikyvuje. Platobný terminál sa neúnavne snaží nadviazať spojenie.
„Z takej Ukrajiny nikdy nič dobré nevyliezlo.“
„Ani z Ameriky,“ kvetinárka sa nedá zahanbiť. „A toť som bola u ukrajinskej doktorky, odmietla ma vyliečiť.“
Pokračujú. Niečo sa vo mne láme. Nedokážem držať jazyk za zubami.
„To si naozaj myslíte, že Rusi by vás ochránili, že by im na vás záležalo?“
„Ako inak,“ muž je prekvapený, bojovne vystrčí veľké brucho, „to mi verte, jedine Rusi,“ sype na mňa ďalšie múdrosti...
Odkladám kyticu, poďakujem sa, pomedzi zuby precedím, že takéto reči a obchody podporovať nebudem, malú ťahám preč.
Vonku na ulici zhlboka vdychujem teplý jarný vzduch, zvýšený tep sa mi pomaly vracia do normálu. Veď ďalšie kvetinárstvo je čo by jeden kameňom dohodil...
Opäť vyberám ruže. „Ešte niečo tomu chýba, pridajte tam aj tamto."
„Sardinky?"
Smejeme sa na názve kvetín, ktoré nepoznám a unavená kvetinárka ich takto milo pokrstila. Kým platím, z odrezkov uviaže drobnú kytičku a podá ju mojej slečne. Hrdo si ju nesie. Ružová stužka za ňou povieva, okoloidúce dievčatko ju obdivne sleduje, „Aj ja chcem takú,“ dožaduje sa od mamy...
Podvečerné slnko sa na nás usmieva, hreje ma pri srdci.
Kurátorka behá medzi obrazmi, ľuďmi, stolmi s občerstvením, ešte toto a tamto, konečne si nás všimla. Plače, objíma vnúčence, inokedy vzdialené 1200 kilometrov, o to intenzívnejšie sú spoločné stretnutia.
Ani úvodné slovo pri zahájení výstavy sa nezaobíde bez viet venovaných konfliktu, ktorý sa odohráva za hranicami. Všetci by sme sa radi prebudili do sveta bez vojny. Spev, potlesk, hudobný sprievod, koncert farieb...
Jedna z vystavujúcich vyzvedá od mojej dcéry, či aj v Luxembursku máme veľa Ukrajincov: „Všetci chodia cez Slovensko a zadarmo dostávajú veci,“ povzdychne si s nevôľou... Dcéra sa ma pýta, ako to myslela.
Skôr nemyslela, pomyslím si. Sľúbim, že jej to vysvetlím neskôr. Obdivujeme výtvarné diela a myšlienky na vojnu zajedáme pudingáčmi a pagáčmi.
„Tvrdila, že všetky tie videá z Ukrajiny sú len podvrhom, vymyslené,...“ krútime spoločne hlavami nad ďalším komentárom, ktorý trhá srdce. Veď áno, bol tam aj Sean Penn. Čo na to povedať? Smutno je mi, smutno.
V rovnaký deň len o pár hodín skôr cez obed vybiehame na krátku prechádzku - na chodníku pred obchodom sa pustíme do družnej debaty s dvomi mamami a ich deťmi. Skončila sa im škola, na chrbtoch im naskakujú školské tašky, nenáhlia sa, užívajú si teplé počasie. Svokra mi ich predstavuje, zoznámili sa, keď venčila psíka. Zdravia sa, každý deň prehodia pár slov, nevadí, že si občas nerozumejú... Za tých pár dní pozná deti po mene. Precvičujú si nové slovenské slovíčka. Rozlúčime sa. Nepýtame sa na nové správy o ich mužoch, ktorí zostali bojovať na Ukrajine. Obdivujeme stromčeky, ktorých halúzky zdobia dúhové stužky a pestré plastové vajíčka. Svet je plný farieb. Len niektorí sa zubami-nechtami držia monochromatického videnia.
Dnes sa na tom istom chodníku z lavičky ozýva hlučné šomranie. Tentokrát dcéra venčí psíka. Nechce sa mu od tetiek odísť. A tak tam stojí, počúva a nechápe, prečo nadávajú na Ukrajincov, Američanov... Pýta sa a ja sa teším, že kladie otázky. Bavíme sa o geopolitke, histórii, o morálke, prebúdza sa v nej bojovný duch.
Prebúdzanie plné nádeje. Šteklia ma oči aj nos. Hrdosť matky či alergia na peľ?
Po zime sa prebúdza príroda, o niečo intenzívnejšie vnímame svet vôkol nás, odrazu je plný spevu vtákov, farieb, vôní. Nie vždy ich kombinácia pohladí všetky naše zmysly. Niektorým trvá dlho, príliš dlho, kým sa prebudia. Spia vo svojich predstavách, falošných domnienkach, spánkom tvrdým, zničujúcim. Občas mám chuť zatriasť s nimi, nasilu im otvoriť oči. Nestoja o to. Otočia sa na druhý bok a v úzkoprsom vydýchanom životnom priestore snívajú svoje sny neuvedomujúc si, že občas stačí málo, aj nič, obzvlášť to ničnerobenie, aby sa sen zmenil na nočnú moru...
