Tridsať stupňov v chládku. Neodolám, vybieham z kancelárie do mesta na obed s kamarátkou. Mesto bzučí ako ten drevený hmyzí domček na našom plote na konci záhrady, ktorého okrúhle izbičky sa každým dňom zapĺňajú. Ľudia farební, bodkovaní, pásikaví, spoločné majú škvrny pod pazuchami a naháňanie času. Reštaurácia je prázdna, sadnem si na terasu, ktorú tvorí pár stoličiek na beztak úzkom chodníku, snažím sa nezavadzať okoloidúcim. Zastaví sa pri mne mladý muž, na sebe má aprílové oblečenie, na pleciach veľký ruksak. Či hovorím po luxembursky, francúzsky... Skrátim to a pýtam sa ho po anglicky, čo potrebuje. Vychrlí, že cestuje zo Splitu, má priateľku a či mám nejaké drobné. Nepôsobí ako tí travelleri, ktorí zverejňujú fotky a zážitky zo svojich úžasných potuliek po svete s úsmevom širším než objektív mobilu. Má špinavé ruky, odhodlaný pohľad a niečo, čo mi pripomína, aké je fajn môcť si každý večer ľahnúť do čistých perín. Pri sebe mám len platobnú kartu, dve eurá a dvadsať centov. Aj tie ho potešili. Premýšľam nad tým, že tie bezkontaktné platobné karty sú naozaj bezkontaktné v širokom zmysle slova...
Prichádza kamarátka, cestovateľ sa stráca v dave, nestihneme sa rozlúčiť. Tešíme sa zo vzájomnej spoločnosti, aj z čiernych šiat s bielymi bodkami, ktoré sme si obe náhodne vytiahli zo skrine, len ona má červené nízke topánky, ja biele vysoké, moje červené nízke čakajú v aute, kým ma tie vysoké omrzia. Omrzeli už dávno, nohy si v pandemickom čase odvykli od podpätkov. Ach, tá neznesiteľná ľahkosť bytia... Sedíme, jeme, jemné čili nám rozťahuje pľúca, bránice, v našom svete je vždy niečo nové, niečo staré, niečo modré - ach, tá takmer letná obloha...
Čas beží oveľa rýchlejšie, než v prázdnej kancelárii. Cestou z obeda prechádzam okolo banky. Stojí pri nej zamestnanec a fotí si nápis, zrejme čerstvý, možno pre Instagram, možno pre poisťovňu - Tá a tá robí anál za 10 EUR. Zdá sa mi to strašne málo na taký veľký nápis a jeho obsah.
V kancelárii je horúco. Občas mi robia spoločnosť kolegovia, práca vtedy stojí, občas vrany. Vlastne tie nedávno prestali chodiť. Na streche plnej kamenia pod mojím oknom sa zvykli hašteriť o kus odpadnutej žemle, hranolček, ukradnutý croissant, no odkedy v jednom rohu hnije jedna vrana a v druhom druhá, nik sa nezastaví na kus reči ani žuvanca. Neviem ako a prečo zomreli. Sú tam a rozkladajú sa ako tá štvrť naokolo. Vlastne tá sa nerozkladá, ale revitalizuje. Staré budovy sú ohlodané na kosť. Ostávajú z nich len pekné priečelia a veľké diery, ktoré sa postupne zapĺňajú modernejšími materiálmi. Myslím na to, že smrť si chodí hala-bala: po ľuďoch, vtákoch, po budovách. Keď vyzriem z okna na obrovské lešenie omotané okolo novej budovy, dúfam, že vrany jej na istý čas postačia. Z lešenia pršia plastové obaly. Vždy ma mykne. Borci v prilbách aj v tých výškach behajú bezstarostne ani mravce po kmeni stromu, vystavujú slnku ruky i krky, obkladajú nahú budovu izoláciou, možno si pískajú, možno spievajú, v boji zvukov veľkomesta a rachotu strojov vyhráva nad všetkými rádio. Nech celé okolie vie, aké piesne práve frčia na bazári v Turecku či v Maroku! Slnko je všade rovnaké. Únavné. Chýba len aróma korenín a vzácnych kvetov, pečeného mäsa a silného čaju. Z chodby cítiť vôňu kávy, starých kobercov, záchodov, tlačiarenskej černe, pripálenej cibule. Voľakedy to tu voňalo šampanským, pod našou budovou viedli cestičky z pivníc plných smaragdovozelených fliaš s perlivým vínom. Ostali len tie pivnice a názov ulice Mercier nesúci meno perlivého vína.
Stavebný ruch utíchol, aj mne už padla. Pri východe z garáže stretávam kňažky lásky. Tie to ešte nezabalili. Jedna má červené vlasy, zlaté sandále a biele čipkované krátke šaty, také nevinné... Stojí ako grécka bohyňa na podstavci opretá o plot, ktorý bráni detské ihrisko pri základnej škole pred nástrahami ulici. Dve sedia na múriku, debatujú. Možno o tom, čo budú variť na večeru. U nás budú špagety.
Sú tam stále - či prší, či svieti slnko, či je leto, či je mráz, zas a zas, vždy tie isté tváre. Nakúkajú do každého auta, čo prechádza okolo. Zrejme aj ony poznajú moju tvár. No tvárime sa, že sa nevidíme... Občas ich naozaj nevidím. Premýšľam či preto, lebo majú prestávku, zatváracie hodiny, siestu alebo kunčafta. Po ceste si vykračuje vrana. Má čas, má more času... Len ja sa ponáhľam do školy, do škôlky, uvariť večeru, prečítať rozprávku na dobrú noc....
Na semafore svieti červená, moje náhlenie je jej ukradnuté. Premýšľam nad tým, že často vidíme len to, čo vidieť chceme. A rovnako často vidíme iba to, čo chcú, aby sme videli. Na ulici, v správach, na tvári druhých. Špinu za nechtami, pekný príbeh, nevinnosť v očiach, úsmev na perách, chýbajúci zub. Krása a ošklivosť. Deň a noc. Svet je plný farieb, bohýň, borcov a nápisov na stenách, ktoré nestoja ani za 10 EUR. Občas je ťažké vidieť ich. Občas je ťažšie nepozerať sa. Najjednoduchšie je zavrieť oči.
Photo by Josh Olalde on Unsplash
