Svet sa potkol

Nedesia ma hrúbky. Skôr hrubosť v nás a hrubé čiary, ktoré okolo seba kreslíme.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Sedíme s dcérou na pohotovosti. Je to skľučujúce čakanie. Deti plačúce, rozhorúčené od teploty, znudené, unavení rodičia, minúty sa vlečú, ubehla hodina, druhá... Ľudia prichádzajú, odchádzajú, posunú nás do ďalšej čakárne. Oproti nám sedí mladá žena, na rukách pármesačné dieťa, vedľa nej asi trojročný chlapček so sústredným pohľadom upretým na obrazovku mobilného telefónu, opodiaľ pán v rokoch. Dcéra sa ma zvedavo pýta, či je to otec tých malých detí. Krútim hlavou, mohol by im byť starým otcom, no tvári sa nezúčastnene. Mama sa prihovára menšiemu dieťaťu, to jej pozornosť opláca veselým žvatlaním.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„To sú Poliaci?“ pýta sa opäť zvedavo.  Je mi jasné, že nie, aj na ktorú svetovú stranu sa mám vybrať, no rozlíšiť  ruštinu a ukrajinčinu neviem. Mladá žena sa postaví a lámanou angličtinou pánovi v rokoch vysvetľuje, že potrebuje ísť na záchod. Chcem sa ponúknuť, že jej deti postrážim, no menšie už drží na kolenách muž a mladučkú ženu uisťuje, že sa nemusí ponáhľať, že ich zavolajú, počkajú... Kým je preč, dievčatko pohladí, pobozká na hlávku. Z rúčky mu na zem vypadne vrecúško so žuvačkami. Pán ho zodvihne, jednu žuvačku vyberie, vrecúško zatvorí a odloží ho. Vidím na dcére obavu, ako sa to správa, či k nim patrí, či tie žuvačky neberie neprávom. Keď sa mamička vráti, vysvetľuje jej, že vrecúško spadlo na zem a maličká si musí vystačiť s oblizovaním pästičiek.

SkryťVypnúť reklamu

Sú na rade. Mama stíska v ruke veľkú hnedú obálku s nápisom Nastasya, dieťa zabalí do perinky bez obliečky a v doprovode muža nasledujú lekára. Všetci rodičia na pohotovosti sa na seba v niečom ponášajú. A predsa je v niečom iná... Z jej mladého chudulinkého tela cítim lásku, ale aj odhodlanie, silu zaťať zuby, chuť bojovať za lepšie dni. Premýšľam nad tým, v akom chvate sa balila a čo všetko za sebou zanechala. Kde je jej manžel, otec jej detí, nevidí, ako sa deň čo deň menia, spoznávajú svet, naťahujú za ním ruky... Myslím na to, ako sa mladá žena cíti, keď ju odrazu zo dňa na deň nemá kto držať po nociach v náručí. Keď si spomenie, čo ju v ten deň pobavilo, čo ju trápi, nie je tam nik, komu by sa zdôverila. Zrejme spí v čistej posteli, v slobodnej krajine, ona a jej deti nehladujú, má zadarmo zdravotnú starostlivosť, aj to je veľa. No je to dosť?

SkryťVypnúť reklamu

V Strassene, malej komúne neďaleko hlavného mesta Luxemburska, vznikol zo dňa na deň Ukrajinský dom. Zdobí ho veľká modrožltá vlajka, v oknách a pod oknami rozkvitnuté narcisy, aj kvety s modrými hlávkami, kým je teplo, dvere do domu sú otvorené dokorán. Aj tu ľudia prichádzajú, odchádzajú, niekoľko detí behá medzi ulicou a záhradou za domom. Vojdem dnu, nik ma nezastavuje, nik sa nepýta, čo tam chcem. Pýtam sa mladučkých dievčat vo veku mojich dcér, či hovoria po anglicky, krútia hlavou. Prechádzam do druhej miestnosti,  medzi taškami a krabicami stoja a čupia ženy v mojom veku a vyberajú z nich oblečenie. Len jedna vie ako tak po anglicky, miešam slovíčka so slovenčinou, zisťujem, či nepotrebujú oblečenie pre dievčatká vo veku 4-5 rokov. Tá čupiaca na zemi s unavenými očami zisťuje, či nemám oblečenie pre starších chlapcov. Mám len dcéry, ale v aute mám už zbalené tašky, ak by chceli...

SkryťVypnúť reklamu

„Prineste ich, určite sa niekomu zídu.“

Vysvetľujem im, že všetko je opraté, berie mi tašky z rúk a z tej s topánkami vyťahuje ružové poltopánky, ktoré moja najmenšia nosila krátku jeseň, kým z nich nevyrástla. Stopy piesku z ihriska v škôlke sa z brúsenej kože nedali celkom odstrániť, mrzí ma to, no pani ich nadšene chytí a obúva svojej dcére. Sú jej primalé... Podávam jej bábiku, dievčatko obdivuje jej dlhé vlásky. Mama zaborí ruky do ďalšej krabice. Rozlúčime sa. Je krásny slnečný deň. Čakám na dcéru, ktorá má vo vedľajšej telocvični hodinu gymnastiky. Nechcelo sa jej ísť, oveľa radšej by šla do cirkusu, ktorý sa rozložil na zelenej tráve medzi parkoviskom a parkom. V parku je knižná búdka, vyberám si knihu, niečo o letnej láske, ideálne na slnkom prežiarené popoludnie.

Z Ukrajinského domu vychádzajú desiatky žien a detí, všetky smerujú do cirkusu. Veselá hudba im vyhráva do kroku. Nezdržujú sa pri kase, disciplinovane kráčajú krok za krokom, všetky sú pekne oblečené, upravené, ako my ostatné, keď sa vyberieme za kultúrou. Nedokážem sa sústrediť na knihu. Predstavujem si oči detí a žien sediacich na drevených úzkych lavičkách. Smejú sa? Sú veselé? Dokážu aspoň na chvíľu zabudnúť na to odkiaľ utiekli? A koho a čo všetko pri tom úteku opustili, stratili?

V mobile čítam správy o prebiehajúcej vojne. Koniec je stále v nedohľadne. Slnko je prisilné, vyhľadávam tieň. Klaun sa mikrofónovým hlasom prihovára ukrajinským deťom po francúzsky. Naťahujem uši, smiech nepotrebuje výkladový slovník. Nič nepočuť. Celé je to až príliš surreálne...

A potom vidím takúto správu:

Obrázok blogu

Nedesia ma hrúbky. Skôr hrubosť v nás a hrubé čiary, ktoré okolo seba kreslíme. Závidíme diery v ponožkách, aj nahryznuté koláče. Väčšina z nás má niekoho, o koho sa môže oprieť. Keď dôchodca nemá na lieky, nájde sa potomok, ktorý mu pomôže. Chuť pomáhať je v nás, to je isté, ale prečo? Lebo nám to káže morálka? Lebo by nám prekážalo, čo by si o nás povedali susedia, ak by sme nepomohli vlastnej rodine? Je to tá istá morálka, ktorá nám káže starať sa len o seba a svojich blízkych? Je to len pudová záležitosť? Na pud prežitia by sme to mohli zvaliť vtedy, keď by sme sa aj my ukrývali v pivniciach a sami nemali čo jesť.

Svet sa potkol. Rovnováha pokojných dní sa stratila a v prvých lúčoch jarného slnka odrazu nastala zima, na akú sme neboli pripravení. Vždy boli nárazy a pnutia. Litosferické dosky v jadre našej zeme čo je svet svetom nezastali, neprestávajú tancovať na hrane. No kým je vo väčšine z nás dobro a chuť ho rozdávať, pomáhať, starostlivosť za hranicu nášho vlastného bytia a pohodlia, ustojíme to. Vrátime svetu rovnováhu. Hoci ten svet už pre mnohých nebude tým, čím bol.

Svet sa potkol, no ak nechceme, aby spadol, potrebuje niekoho, nás, vás, aby sme ho podržali.

Adriana Boysová

Adriana Boysová

Bloger 
  • Počet článkov:  39
  •  | 
  • Páči sa:  99x

Hľadím na svet s dušou básnika, obozretnosťou matky, otvorenou mysľou cestovateľa, s láskou a pokorou, smädom po poznaní, občas na rozhraní, odvážne, hoc z času na čas nepripravená, som žena a v mojom tele nejedna je prítomná. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťKultúraNezaradenéPrózaSúkromnéCestovanie

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu