Žena na plavárni stojí pred zrkadlom v spodnej bielizni, v bledučko modrom čipkovanom sete, ktorý jej pristane k očiam. Má niečo cez šesťdesiat rokov, možno i po sedemdesiatke, neviem to odhadnúť. Na sklonku februára je pekne opálená, trochu zhrbená vekom, veľkou kefou si prečeše polodlhé sivé vlasy, plynulými pohybmi sa oblečie, z kabelky vytiahne obuvák a pomôže si do pohodlných topánok. Keď si večer zvliekam čipkovanú podprsenku v o niečo tmavšom modrom odtieni, spomeniem si na ňu a vzápätí na vlastnú babku, ktorá sa neodvážila vyjsť na ulicu v topánkach, čo som jej kúpila, pretože boli červené. Čo na tom, že boli kvalitné, pohodlné a dobre jej sedeli. Červené topánky sa vraj v istom veku nenosia. „Žiadne ale, veď čo by na to povedali ľudia...“ A na jej spodnú bielizeň, ktorá by v prípade núdze mohla poslúžiť ako košík na hríby, ochrana proti úpalu, pomôcka na výrobu tvarohu či obväz na vytknutý členok. Bola praktická, pohodlná, veľká a biela. Len kde tu náznak čipky v rovnako bielej či telovej farbe.
Premýšľam nad tým, či si tiež v istom veku poviem, že tie čačky-mačky mi už nesvedčia a treba ich prenechať mladším. Pri pohľade na seniorky, čo v mojom okolí sedia u kaderníčok, v kaviarňach nechávajú na hrnčekoch otlačky výrazných rúžov a v skupinkách rovesníčok prehrabávajú vešiaky s označením zimný výpredaj, sa mi do tej predstavy nechce. V predajniach spodnej bielizne predsa nie sú vyznačené oddelenia pre určitý vek, ako je tomu pri tovare pre deti. Na nohavičkách nie je uvedený dátum spotreby, občas ho napovedia gumičky a uvoľnené švíky, ale nikde sa nepíše, že po šesťdesiatke sa čipky hodia akurát tak na záclony do kuchyne.
Zo spomienok sa mi vynára aj tá na moju prvú učiteľku francúzštiny. Stretli sme sa pred mnohými rokmi, vtedy už bola na dôchodku a vyučovanie brala ako spestrenie upršaných zimných dní. Keď môj vtedajší šéf nemal čas na súkromnú hodinu, poslal ma, nech sa niečo naučím. Madame nosila často obtiahnuté čierne štrikované šaty a keď sa trochu nahla, vykúkali jej spod nich jemné čipkované podväzkové pančucháče. Keď som ich zazrela prvýkrát, vyskočilo mi obočie a potom som si povedala, aké je úžasné nerezignovať v žiadnom veku na svoju ženskosť. To som ešte len spoznávala svet za hranicami Slovenska a zisťovala, že nie všetky dôchodkyne nosia šatovú zásteru. Nie tak dávno som pri návrate na rodnú hrudu stretla pani, ktorá ma z diaľky sprevádza už od detstva. Asi po druhej vete o tom, ako sa ktorá máme, zvolala: „Ani sa na mňa nepozeraj, fuj, taká som stará a škaredá!“ Protestovala som, zdalo sa mi, že napriek rokom, čo som ju nevidela, v jej očiach stále blčí iskra šibalstva a čakala som, kedy z nej unikne smiech, ktorý som vedela rozoznať aj cez tri steny. Dočkala som sa, keď mi so smiechom opisovala, že má chrbát posiaty znamienkami ani čoby ju osrali muchy.
Za železnou oponou sme sa roky živili pochybnosťami o sebe a hoci sa svet už dávno otvoril a premiešal, stále v nás ostáva červík pochybností, rokmi dobre živený, čo do čoraz slabšie počujúceho ucha šepká: „Už si na to stará.”
Čo s ním? Ide jar, nechajte ho zožrať vracajúcim sa vtákom. Vyrazte do ulíc vo farebných topánkach a nezabudnite, že nikto nemusí vedieť, že máte na sebe dokonale zladenú farebnú jemnučkú čipkovanú bielizeň. Stačí, že to viete vy. Zaručene vám vyčarí úsmev minimálne dvakrát za deň. A možno s ňou zažijete celkom nové jarné prebúdzania.
