Hoc nohy ho už neposlúchali, krídla mu ešte nestihli narásť, tam hore do výšok kráčal vždy tou ťažšou cestou, po vlastných.
Vianočné sviatky sú plné anjelov. Zvestovateľov, ozdobníkov, visia zo stromčekov, usmievajú sa z okien, na stoloch voňajú škoricou a klinčekmi, v knihách sa nám prihovárajú staronovými príbehmi, lietajú nám nad hlavami, strážia naše sny, deti, mužov, mamy.
Aj môj anjel bol s nami. Prestrel sa nám na stole. V podobe porcelánu, ktorý desaťročia odpočíval v skrini a raz za rok ho anjel vytiahol, oprášil a opäť uložil. Čakal na to, kým sa vydám, aby sa presťahoval do inej skrine. Svadba bola, ale miesta bolo málo. Mnoho vecí ostalo ležať tam, kde sa práve nachádzali. Čas ich uložil do škatule, presťahoval na novú adresu, potom na inú a nás odvial do cudzích svetov, kde sa tá adresa menila takmer tak často ako rok na diári. Môj svet sa musel zmestiť do dvoch kufrov. S láskou po boku vám veľa netreba, zahreje za zimných rán, kedy sa prebúdzate do studenej nevykúrenej izby, kde sa ortuť teplomera ledva vyšplhá nad dvojciferné číslo a ostatné, ostatné sú len veci...
Prešlo veľa búrok, spadlo veľa hviezd, preleteli sme mnoho krajín, spoznali veľa miest a nejako nám tie kufre oťaželi. Na protest hlavy rodiny a argumentom o užitočnosti starodávneho porcelánu v rodine s malými deťmi som sa rozhodla, teraz alebo nikdy. Láskyplne som ho zabalila a previezla stovky kilometrov. Farby kvetov ožili, nežné svetlo sviec mu vrátilo lesk a slávu. Pyšne sa hrdia pariacou sa kapustnicou, medovými oplátkami, neohŕňajú nos nad vôňou ryby a znesú i cukrovinky neurčitých tvarov ucapkané detskými dlaňami. Sú tu s nami a s nimi i môj anjel. Myslím na neho, ako leží, sám, opustený na posteli, nevediac, že sú tu sviatky jeho medvedích tlapiek. Tú novinu mu zvestovali iní anjeli, tí v rovnošatách, čo ho dňom i nocou strážia, no môj anjel nevníma. Je tu a nie je. Zaseknutý medzi životom a smrťou. Už by rád odišiel, zaostril pohľad, hoc z výšok nevidno vždy všetko, to podstatné by bolo viditeľné viac, než tu - na dohľad, na zemi, kde uväznený v perinách sníva už mesiace nikdy nekončiaci sen. No tí ďalší anjeli mu nedovolia odísť. Podávajú mu predpísané recepty na dlhovekosť, veď ako by to bolo, keby nie, bolo by to neľudské, či nie?
Rozbila som pokrievku od polievkovej misy. Skotúľala sa mi k nohám práve vtedy, keď som naberala štedrovečernú kapustnicu do tanierov. Premenila sa na drobné črepy, tie pokryli dlážku, okno, zaliezli do škár, priniesli hluk a vzburu do toho dlho očakávaného pokoja. Spadlo mi srdce, ako som len mohla... Môj anjel prišiel, nenechal nás samých, hoc tak vzdialený, uväznený zemskou príťažlivosťou, preletel hory i mrazom osrienené lány, no nestihol ubrzdiť, zopár črepov, je tam toho.... Nečudo, tak dlho nestál na nohách, neposlúchajú ho a krídla, ach, tie krídla, nie a nie narásť, vziať ho do neba.
Jedna črepina sa uhniezdila v srdci. Pichá a bolí, nechce vypadnúť. Je plná pochybností, či naozaj to takto musí byť, že i keď nechcete, musíte žiť, tá vôľa k životu, čo stratila sa dávno, je kŕmená vo dne i v noci výživovou sondou, ruka už nevládze zdvihnúť sa v proteste, telo aj myseľ zastali v polceste. Tíši vás anjel milým, pevným slovom, len pekne papajte, za mamičku, za otecka,...
Pokoj a pokora. Nechať ich ísť, nehať ich rozhodnúť, či zostať, pobudnúť, či dvere zatvoriť, nech zvíťazí silnejší, či nemalo by to tak byť? Tá otázka trápi ľudstvo od nepamäti. A my zabúdame, že raz i my budeme s ňou zápasiť. Byť, či nebyť. Zavše je ťažké vyhovieť, keď odsúdia vás, že musíte žiť, no vaše telo aj hlava už odstrihli niť.
W. Shakespeare: Hamlet
„Byť, či nebyť - kto mi odpovie, čo šľachtí ducha viac:
či trpne znášať strely a šípy zlostnej Šťasteny,
či pozdvihnúť zbraň proti moru bied a násilne ho zdolať?
Umrieť, spať - nič viac, a namýšľať si,
že tým spánkom sa končí srdca bôľ a stovky hrôz,
čo sú nám súdené; tak umrieť, spať
- či v tom je méta našich túžení?
Spať - azda snívať - to nás zaráža,
čo prisniť sa nám môže v spánku smrti,
keď unikli sme svetským krútňavám.
A človek zaváha - tie obavy nám predlžujú strasti života.
Veď kto by znášal bič a posmech čias,
bezprávie tyranov a spustnosť pyšných,
žihadlá ohrdnutej lásky, krivdu, svojvôľu úradov
a ústrky, čo schopný od neschopných utŕži,
keď poľahky je možné pokoj nájsť jediným bodnutím,
kto by sa vláčil v pote tváre s bremenom života?
Len hrôza z toho, čo je po smrti, z neznámych končín,
odkiaľ nijaký pútnik sa nevracia,
nám marí vôľu a káže radšej znášať známe zlá,
než uniknúť k tým, ktoré nepoznáme.
Tak svedomie z nás robí zbabelcov
a prirodzená ľudská rozhodnosť chorobne bledne v tieni dohadov,
aj smelé veľkolepé predsavzatia vzápätí spľasnú ako bublina
a nemožno ich činmi nazývať. “
