dianie naokolo. Veľa sa toho nedeje. Stavbári majú nútené voľno, susedove sliepky chodia stále po tom istom vybehanom chodníčku, maliny súťažia o to, ktorá z nich vypučí viac listov, kým popínavé vistérie sa len lenivo naťahujú po vyhriatych drevených latkách. Ešte sa nerozhodli, či už je čas zavesiť zimný šat do komory a vyvetrať jarné sukne.
Kým dodržujem predpísaný dvojmetrový odstup, drozd si ma nevšíma a spokojne poskakuje ďalej. Občas sa pokloní: „Poklona sem, poklona tam, červíčky z trávičky vyďobem vám.“ Aj by som mu popriala dobrú chuť, ale neviem, v ktorom jazyku, či luxembursky, francúzsky, nemecky, alebo ako u ľavých susedov turecky, či ako u pravých po holandsky, keď tak nad tým premýšľam, hranice sveta sú síce zatvorené a ešte pár týždňov budú, ale svet mám tuná, čo by som loptou dohodila. Tam počuť ruštinu, opodiaľ portugalčinu, a keď sa ozve detský plač, žaluje sa rumunsky, že to a tamto, a to nie je fér... Holanďanku Yvette a jej rodinu nepočuť, dodržujú odstup. Zato nás počuť na celú ulicu. Preto sme si ju aj pomaľovali kriedami, ihriská sú zatvorené, tak sme si jedno nakreslili pred domom. Veru, nikto už nikam nechodí, mestá sa vyprázdnili, len balkóny a záhrady sú plné. Ozýva sa z nich detský plač i smiech, všetci sedia doma a vypekajú, vyvárajú, od nás vonia chlebík, odniekiaľ privanula fajnová vôňa pečeného mäsa, nozdry mi pošteklili grilované rybky, nevoňajú zle, hoci závisí od toho, kto vdychuje ich vôňu, to je ako pri Chaneli č. 5, nie každého očarí...
Čierny pánko sa odváži bližšie. Z oranžového zobáka mu bezvládne visí šťúply červík, premýšľam, či sa chváli alebo je z neho zodpovedný tatko, ktorý myslí najprv na nachovanie hladných gágorov a až potom na seba. Akoby mi čítal myšlienky, otočí krkom a hľadí mi priamo do očí. Čakám čo povie, no v poslednej chvíli si to rozmyslí, zrejme má strach, aby neprišiel o vzácny úlovok. Ešte raz sa pokloní, zo zeme vyloví druhú dážďovku, uznanlivo pokývem hlavou, aj by som mu zatlieskala, ale viem, že potlesk nemá rád. Privriem oči, napriek gravitácii sa hojdacia sieť pod ťažobou mojich viečok rozhojdá do strán, nad hlavou mi cinká zvonkohra, aj slivky sa prihovárajú, ba priam kričia, v záplave bielych kvetov sa pracuje a debatuje ani o život. „Ešte trošku z tohto kvietku, ešte z tamtoho a šup na vedľajšiu hrušku, tá má tiež pekné kvety, ani namaľované.“
„Hej, hej ty tam, celú tvár máš žltú od peľu! Bzzz.“
„Kto nič nerobí, ten sa nezamaže! Bzz-bzzzzz.“
Toľko prekáračiek, človek nepočuje vlastných myšlienok. Celá záhrada ožila. Okolo nás vyrúbali veľa stromov, škoda ich. O to viac sa všetci tisnú k nám, veveričky, hlodavce, farebné vtáky, i čierno-čierne vrany, ani tri rozbláznené deti im neprekážajú. Aj naše hmyzie hotely sa pomaličky zapĺňajú. Na záhrade visia tri, jeden na múre pomaľovanom pestrými farbami, druhý na strome a tretí na drevenom plote. Ten z modernej farebnej štvrte stále čaká na zahájenie sezóny. Asi sme mu nenašli dobrú polohu, hoci služby sú rovnaké, zíva prázdnotou. Zato okolo stromového hotela je rušno. Pred jeho dverami sa strieda niekoľko druhov včiel, pribzučia, odbzučia, opäť sa vrátia, idú dnu, vyjdú von, zdajú sa mi akési nerozhodné.
„Tak ja neviem, ostaneme tu, alebo ideme ďalej?“
„Má výbornú polohu, kvety na dosah, ale nad ním je búdka a vtáky, teda nie som žiadna xenofóbka, ale vieš, čo sa hovorí....“
„Hej, tiež som to počul. Ale izbičky majú pekné, okrúhle, veľké.“
„Ukáž? Mhm, sú čisté, majitelia sa snažia, ale ja sa stále neviem rozhodnúť, čo ak....“
Ostatný hotel visí na biednom starom drevenom plote, ale patina je dnes v móde. Sedem izbičiek má už zatvorené dvierka. A každým dňom ich pribúda viac a viac. Asi sa im páči zelený porast navôkol, dobrý výhľad do záhrady, wi-fi tu je síce slabá, aj strieška sa už odchyľuje, ale slnko svieti tak akurát.
Malé bosé nohy vyložené na mojich sa neposedne hniezdia, ešte by chceli počuť rozprávočku o včielkach, ale už ich šteklí slnko v oku, bruško skrúca od hladu, veď už prešla pol hodina od obeda, „Mama, čo budeme jesť?!“
Táto korona mi zavarila. Čo som ešte nevarila? Vypekám chleby, bábovky, mazance, briošky, žemle, ba i rožky, kým je múka, tak sa dá. Suseda mi vypestovala kvások. Aj ja som to skúšala, ale môj Janíčko nerástol, neduživý chlapec to bol, škoda ho, ba škoda reči... Stále stojím pri hrncoch, alebo odháňam niekoho od chladničky. Strážim ju ako poklad, lebo do obchodu nechodíme. Ak sa dá, všetko nakúpime online a vyzdvihneme si autom zo skladu, kde nám to úžasne obetaví pracovníci supermarketu prinesú nachystané v taškách. Aj by som im ručičky bozkávala, nebyť toho núteného odstupu. Ale všetko aj tak nemajú, ide Veľká noc, vajcia došli. Tých čokoládových je na kilá, ale tie kilá sa ľahko lepia na tých, čo nikam nemôžu chodiť, takže im odolávame. Sused so sliepkami nás zachraňuje, síce sám veľa nemá, podaktoré sliepočky by radšej sedeli na vajíčkach, než by nejaké pustili, ale šesť nám podaruje. Zajtra z nich upečiem koláčik, bude aj pre neho. Ak ho hladné krky hneď nerozoberú, ponúknem aj ďalšieho suseda. Je smutný, žena mu odišla týždeň pred karanténou. Premýšľam, či by ostala, ak by sa o dva týždne oneskorila, všetci hovoria, že po korone bude boom pôrodov i rozvodov, veru, občas je ťažké byť pod jednou strechou s tými, ktorých milujeme. Ešte ťažšie s tými, ktorých nemilujeme. Aj na tých myslím, aj na deti, ktoré by radšej sedeli v školskej lavici, než samé v detskej izbe, na tých osamelých, ktorí by štyri steny svojich domovov bez premýšľania vymenili za steny svojho pracoviska, kde si majú s kým pohovoriť o novom filme, ktorý večer pozerali, a hoci mi je občas ťažko z toho bzučania vôkol mňa, najmä keď mi cinkajú jeden za druhým pracovné emaily a do toho pozdravy od učiteľov so zoznamom učiva, ktoré treba prebrať do nasledujúceho dňa, som vďačná za to, že sa máme, že sme zdraví, ešte stále máme čo-to v chladničke, ba aj wifina to zvláda.
Okrem pečenia som stihla online kurz o ilustrovaní, deti sa naučili vyrábať kuriatka z brmbolcov, aj rímske číslice, ostrihala som troch členov rodiny, v piatackej matike som už opäť macher, učiteľa som upozornila na chybu v teste, ale čo ma teší oveľa viac, dcéra vie konečne počítať zlomky, ehm, hoci dnes to tak nevyzeralo, zavládol prázdninový režim:
„Koľko je štvrtina z tretiny z čísla 24?“
„Ja ti nerozumiem, veď mi to povedz po slovensky, normálne, ako to môže byť štvrtina z tretiny z ...“
Nevadí, o týždeň bude po prázdninách, začneme odznova. Snažím sa vidieť to dobré. Z dcéry sa stáva parťák na debatu o druhej svetovej vojne, upratali sme si všetky skrine, ušili rúška, povyhadzovali päť rokov staré časopisy, ktoré som konečne mala čas prečítať, s kamarátkami vedieme siahodlhé konferenčné hovory s pohárom vína v ruke o živote a život plynie pomaličky ďalej.
Jedného dňa sa opäť rozbehnem do mesta, obujem si vysoké topánky, do jednej ruky vezmem kabelku a do druhej malú rúčku a pozvem deti na zmrzlinu. Ešte neviem na akú, zatiaľ máme dosť času premyslieť si to... Možno by sme mohli zájsť do múzea, alebo konečne kúpiť nové rifle pre najstaršiu, tak rýchlo vyrástla, všetko ide rýchlo, veľmi rýchlo... nebojme sa, aj toto rýchlo prehrmí. O pár týždňov budem opäť ležať v sieti na záhrade, pozorovať červenajúce sa maliny a zbierať žltnúce slivky, premýšľať nad tým, čo bude na obed a som si istá, že vôbec, ale vôbec sa mi nebude chcieť nikam chodiť, ale pôjdem!! Tak veľmi sa teším... Kým ten čas príde, užime si ten, čo máme, pokojne, nenáhlivo. Pokojné a spokojné veľkonočné sviatky do vašich sŕdc i domovov!
