- Chcela by som, aby bol svet šedý.
Teraz máme obdobie neznášania ružovej v akomkoľvek odtieni. Ale aj tak ma to zaskočilo.
- Ako to myslíš? Prečo šedý? Veď to by bol svet smutný, nie?
- Nie, nebol. Svet by bol pekný. Ako na tých starých fotografiách.
- Ale ani vtedy nebol svet šedý, bol krásne farebný, to len fotografie boli šedé, lebo farebné ešte ľudia nevedeli vyrobiť.
- Naozaj? To som nevedela...
Lístie zo stromov sa nechalo zlákať zemskou príťažlivosťou. Chcelo vidieť svet z inej perspektívy. Krajina v rannej studenej hmle nadobudla šedý odtieň. Aj ľudia zosiveli. Obliekli si tmavé kabáty, slnko sa z ich pokožky pomaly vytráca, len kde tu vidno odvážlivca v pestrejšom prevedení. Jesenné virózy sa poponáhľali a zahnali nás do perín. Listujeme si v starých albumoch, kreslíme rodostromy, obdivujeme čierno-biele fotky a staré pohľadnice ulíc, ktoré sa na seba už dávno prestali podobať. Schovávam pred zvedavými očami dcéry fotky, na ktorých existenciu som už úplne zabudla.
- Prečo bozkávaš toho muža? Prečo si sa dala fotiť v plavkách? A kto je on? Mala si ho rada? Tatino ho pozná?
Obraňujem sa – Veď aj tatino sa stretával pred tým, ako sme sa spoznali, s inými ženami. Bozkávačky s „cudzákmi“ zasúvam za civilnejšie fotky, no je neodbytná. Odvrátim jej pozornosť na fotoalbum z manželovej stužkovej a na chvíľu som zachránená.
- Tato mal dlhé vlasy? On hral v kapele?
Ukazujem jej mladých mužov v pastelových sakách a farebných rifliach, všetci vlasatí, veselí, na kolenách im sedí vždy iná mladá dievčina. - Veď tých predsa poznáš, to je tato tej a tej, aj toho poznáš a toto je tvoj tatino... Rozpŕchli sme sa po svete. Zmenili sme účesy, priezviská, vyhodili ružové saká aj zelené rifle, ešte stále sa z času na čas fotíme v plavkách a na fotkách sa bozkávame, no tváre už často ostávajú tie isté, naši partneri, deti, ako ten čas letí...
V poslednej dobe sa častejšie vraciam do minulosti. Možno je to tým, že prítomnosť mi čoraz častejšie ukazuje, aké krehké je bytie človeka a nech akokoľvek lipneme na živých, tok času nezmeníme. Vodím deti po rodinných príbuzných, ukazujem im, ako sme žili, že tie usmiate hladké tváre na fotografiách sa pokrčili, vystreté plecia stratili zo svojej bojovnosti, omietky na domoch sčerneli, niektoré poštové schránky zmenili majiteľa, iné príbytky prestavali. Ja na tie miesta hľadím ako na milovaný kolorovaný film. Pred očami mi behajú dôverne známe obrazy. Tu visel krištáľový luster. Sedeli sme za veľkým stolom, dospelí dychtivo diskutovali a ja som znudene spájala mastné polievkové oká do veľkého jazera Bajkal. Krištáľové slzy sa odrážali od štrngajúcich lyžíc a vytvárali na leštenom stole svetelné prasiatka. So smiechom vravím deťom, ako v polievke plávali kuracie paprče a s bratom sme sa hádali, kto z nás dostane do taniera malé hnedé uvarené srdce. V tvárach sa im zračí úprimné zdesenie. Ale i zvedavosť, ako to srdce vlastne chutí? Je sladké i slané, trochu mäkké, trochu žuvačkové, vzácne. Ako spomienky.
Luster vraj skončil na smetisku.
Otváram igelitové vrecia zapadnuté vrstvou prachu a zabudnutím. Lovím v nich tričká, nohavice, sukne, mnohé známe, drahé, ani neviem, kto a kedy ich tam odložil. Nedbajúc na moju alergiu na prach vdychujem plným nosom staré známe vône. Po lícach mi ticho padajú slzy.
- Prečo plačeš? Mama, neplač! Bolí ťa niečo?
Bolí ma všetko. Neodolám a ako turista na pražskom námestí prehrabávam sa tým tovarom a vyberám z neho suveníry. Sukňu pre dcéru, zásterku pre druhú, prútený košík, s ktorým sme brázdili s babkou okolité lesy, zbierali do neho huby, bylinky, naplnený chrumkami a sirupovou vodou sme s ním vyliezali na kopec a hneď vedľa ohrady obývanej bielou kozou sme piknikovali. Naša najmenšia si v ňom dnes nosí kocky a psíka zabaleného v malej dečke. V tej istej, v ktorej sme prvú dcéru priniesli domov z pôrodnice. Odloží košíček k posteli a havkovi prikáže, aby išiel spať.
Dom stíchne. Farby sa rozplynú v tme a svet sa ponorí do šede. Je krásny, ako na tých starých fotografiách. Sú priania, ktoré sú na prvý pohľad nezmyselné. Na druhé počutie však v sebe nesú veľké pravdy.
