reklama

Osemnástka

Osemnásť rokov spolu. Takmer polovicu môjho života.  - Už pípala? - Umývačka? Ešte nie. Ale sušička už dotočila.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vysielame si signály. Tak obyčajne, drsne, bez predohry, veď načo viac slov, po určitej hodine prechádzame na núdzový režim, aj hovoríme úspornejšie, hlava ani ústa sa na viac nezmôžu. Občas niekto vzdialene zakašle, z druhej izby počuť pár nezrozumiteľných slov zakričaných do tmy, po náhlom rozbití srdcového rytmu pokračujeme v načatej konverzácii. Všetky deti spia. Úľava. Kým vyšumí posledná bublinka z dlhého úzkeho pohára na stopke, zhrnieme si priebeh dňa a rozdáme si úlohy na ten nasledujúci. Tak rýchlo to utieklo... 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Veď len nedávno sme sa zrazili na hudbou rozkolísanej lodi ukotvenej na Dunaji a dnes, dnes sme vzťahovo dospelí. Osemnásť rokov spolu a s nimi riadna dávka zodpovednosti, kopa záväzkov, niekoľko párov odkopaných nôh, nejaké tie spoločné dlhy v banke preinvestované do strechy a obielených murovaných stien, zaplnené fotoalbumy, skrine, nové sny a plány a láska, láska, tá tu bola, je a snáď jej ešte zostalo dosť, dosť na to, aby sme spolu ďalej kráčali, plánovali, milovali sa a smiali sa, búchali dverami, lebo nám ešte na niečom záleží, lebo vedieť čo povedať a kedy byť ticho je umenie, ktorému sa učíme až do konca...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pamätáš? Ja áno. Študent s blond šticou vo vypratom tričku. Ťahalo nás to k sebe ako dva magnety. Najskôr sa v diaľke rozkmitalo pár častíc a potom, veď vieš, nedalo sa mi odolať, nedalo sa ti odolať. Priblížili sme sa k sebe a nechcel si ma pustiť, ale silu magnetu spoznáš najlepšie tak, že ho vzdiališ a potom priblížiš a kúsok odtiahneš, krásna hra. Skúsil si to, muži radi idú priamo na vec a ja som sa vzdialila a nechala ťa hľadať ma, lebo ak to tak malo byť, ... veď vieš, občas rady veríme na osud a lásku, čo hory prenáša a nájde si nás aj v polmiliónovom meste a ono to fungovalo.

Osemnásť rokov spolu. Veril by si tomu? Veď koľko známostí končí po prvej spoločnej noci... Aj tú loď z Dunaja už odstránili. A všetci kamaráti z tamtej noci sa rozpŕchli a našli si celkom nové lásky, zmenili adresy, priezviská, aj priateľstvá a my, my sme ešte tu, vedľa seba, na sebe, za sebou, bok po boku. Veď áno, padli rôzne slová, aj zopár hrnčekov už neprežilo zraz s tvrdou realitou kuchynskej podlahy, vieš, asi tomu začínam rozumieť, veď len pozri na tú našu malú ženu. Malú, ehm, topánky má už väčšie ako ja a ešte pár mesiacov, celá ma prerastie, tiež už kadečo utrúsi, občas trieska vecami a my len precedíme cez zuby, že to s ňou už trieska... Asi to tak bude aj s nami, čo myslíš? Prichádzajú aj vzťahy do puberty? Máme to už za sebou? Tuším sa už začala maľovať. Zatiaľ len potajomky, a to len nedávno bola princeznou, ktorej ku šťastiu stačila ríša ukrytá za dekou pod schodmi a už je jej kráľovstvom kúpeľňa. Pozor, nedobytným, nevyrušovať! Tá druhá to vzala nejako rýchlejšie, ešte nevie poriadne zlomky, ale už neznáša ružovú. Prečo? Pre istotu! Lebo je veľká! Najmenšia na mňa volá: - Poď sa ku mne pritúlať! A tak sa túlam. Túlam sa krajinou rodičovskej lásky a užívam si jej zákruty a rázcestia. Cítim sa ako rozprávkový hrdina, ktorý sa neustále musí rozhodovať, akou cestou sa vybrať, aby ho nezastihol voľajaký preukrutný osud. A pritom len nedávno som sama bola princeznou... Až si ma našiel ty, náš kráľ, čo ako v rozprávke kde bolo, tam bolo, tri dcéry mal. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zmenili sme sa. Voľakedy nám stačil batoh na plecia a letenka. Vyrážali sme do sveta za dobrodružstvom, nevediac, kde budeme spať, ak aj na letisku, nevadí, veď aj tam sa dajú umyť zuby. Trošku mi chýba tá ľahkosť žitia. Dnes mám kabelku plnú sponiek, nahryznutých tyčiniek, odložených hračiek, leukoplastov, nejako nám tá batožina oťažela... nalepili sa na nás zodpovednosť a plánovanie vopred. To bude asi súčasťou dospievania. Dospievania vzťahu. Dospeli sme. Realita sa nám prekrútila a nadobudla iné formy, predstavujem si ju ako kus železa, horúceho, ktorému kováč vdychuje vždy novú podobu, ak treba trochu ho schladí, potom opäť rozpáli, dúcha a búcha, formuje a je krásne sledovať, keď to robí naozaj s láskou, čo mu vzniká pod rukami. Na chvíľu sa mi zdá, že si tým kováčom a ja tým kusom železa. Rozpáliš ma do ružova až preletí iskra, v tej horúčave ti vyrazia na tvári kvapky potu a ja sa ti poddávam a o chvíľu si vymeníme úlohy, lebo čo tu bolo pred chvíľou, teraz neplatí, hoci obsah ostáva, forma sa mení. A my tiež. Len tak pomaličky, zvonku i zvnútra, ale vieš čo? Keď ma objímeš, zaboríš si nos do mojich vlasov a ja cítim vôňu tvojej kože zmiešanej s molekulami parfumu a tvoj hrudný kôš vyplní všetky medzery v mojom, zdá sa mi, že sme sa opäť narodili, opäť sme na začiatku a rozprávame sa ako v ten prvý večer o tom, prečo máme radi Tarzana...

Adriana Boysová

Adriana Boysová

Bloger 
  • Počet článkov:  61
  •  | 
  • Páči sa:  381x

Hľadím na svet s dušou básnika, obozretnosťou matky, otvorenou mysľou cestovateľa, s láskou a pokorou, smädom po poznaní, občas na rozhraní, odvážne, hoc z času na čas nepripravená, som žena a v mojom tele nejedna je prítomná. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťKultúraNezaradenéPrózaSúkromnéCestovanie

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu