Telefónne drôty by roztancovali narodeninové popevky, až guča sĺz na oboch stranách by ich umlčala... Mala by ich dnes, alebo o dva dni skôr. Jej mama tvrdila jedno, rodný list druhé. Keď sa narodila, jej stará mama bola novinu oznámiť úradom a kto spravil chybu a či ju vôbec spravil, to nikoho netrápilo... Ľudia mali iné starosti, bola len jednou z mnohých detí, ktoré sa v tých časoch v tom dome narodili... No možno práve pre tú nezrovnalosť nikdy nezabúdala na nikoho narodeniny. Často bola prvá, kto mi gratuloval. V dlani stískala niekoľko ruží zo záhradky. Hrdo vystreté, hravo zvlnené, nedokonalo krásne, s veľkými tŕňmi a sladkasto-citrusovou vôňou, ktorá sa mi vryla do pamäte. Občas ju hľadám. Ale ani tie ruže už nevoňajú ako voľakedy... Záhradku pred domom mala plnú kvetov. Kvitli od jari, - ktorá sa v tom údolí medzi vrchmi rodila ťažko, snehy sa držali na úbočiach a nie a nie sa pustiť,- až do neskorej jesene, kedy nonšalantne šparkali do vlhkého vzduchu nasýteného rozpálenými komínmi a potom ľudí náhliacich sa prichystať čo treba na zimu.
Všetci sme jej priali zdravie, radosť, také tie obligátne veci, čo zo srdca želáme svojim blízkym... a ona sa spokojne usmievala. Iste mala plno nesplnených snov, nepodobali sa na vysávač, ani na novú sadu hrnčekov, nikdy o nich nehovorila a možno sme len nevedeli počúvať. Šepkala ich v tom veľkom osamelom dome piecke, do ktorej hádzala útržky svojho života... Brala život taký, aký bol. Bez príkras. Jednoducho. Vedela sa smiať až tak, že plakala a nevedela rozprávať. Aj v škole ju volali Smejová... Len občas žila tak, ako cítila a nie tak, ako by sa očakávalo. Ale to sa neodpúšťa. Vtedy, ani dnes. Možno len vedela, čo je dôležité...
Nasledovala hlas srdca a prešla hranice za tým, koho milovala romantickou láskou hrdiniek z kníh so zažltnutými stránkami, ktoré som o pol storočie neskôr hltala v podkroví pod rozpálenou strechou. Písala básne. Keď som ich našla, hodila ich do ohňa. Hore komínom vyleteli rýmy. Sny. Police plné topánok, aj šaty zo skríň voňajúcich mydlom, nemal ich kto nosiť. Naposledy sa zavlnili na chudých detských telách vnučiek, ktoré v zelenom hodvábe preskakovali drevené schody oddeľujúce šikminy pod strechou, kde sa vo veľkých kožených kufroch ukrývali poklady sveta. Pohľadnice, listy, sklenené koráliky, čačky-mačky, kolenačky sme ich vyťahovali s pavučinou vo vlasoch. S načerveno natretými perami, rozvoniavajúc silnými kolínskymi s obrázkami konvaliniek a fialiek, boli sme také, akou chcela byť, slobodné, rozšafné, ibaže k zemiakom a motyke sa rúže nenosili... Trúsili sme tie sny po dedine, my, slečinky z mesta, ktorým pánbo pomáhaj a pánbo uslyš znelo ako strosvetské zaklínadlo, tak trochu sme dúfali, že nás ten pánbo bude počuť a zabudne na nás, zabudne na čas, zabudne sa ponáhľať, nenaženie nás späť do školských lavíc, nevyženie nás do sveta... málo sme sa modlili. Rozlúčky s letom bývali plné sĺz. Rozlúčky so zimou plné nádejí.
Za domom mi rozkvitli snežienky, rovnaké roky zdobili babkinu predzáhradku. Cestovali stovky kilometrov a pomaly si zvykajú. Odvážnym včelám a motýľom vykladajú, čo za tie roky videli, šepkajú, čo počuli, nech tú pieseň nesú ďalej, kým ich neumlčí nočný mráz... Aj ja si pomaly zvykám. Na to, že niektorí tu už nie sú.
Hladím ich strnulé tváre na fotkách, stretám ich v snoch, prihovárajú sa mi a ja im odpovedám, rozprávam im o tom, ako sa máme, stále dokola to isté, veď viete, život je kolobehom narodenín, prianí, smiechu i sĺz. Zo skrinky by sme vybrali sladké orechové, zo špajze kyslé víno, z chladničky chlebíčky, ...
Pozerám cez okno na skrehnuté snežienky a premýšľam o tom, že kým sa má kto starať o korienky, steblá statočne prebijú mráz a vykvitnú. Nasýtia naše zmysly, bzučiace brušká, potešia nás a cez úsmev zabúdame na slzy. Hoci aj od šťastia sa občas plače.
Našťastie.
