Úplne posledné čo by som si prial, sú povinné kvóty pre ženy vo vedení politických strán alebo na ich kandidátkach (podobne ako povinné kvóty pre ženy v predstavenstvách a dozorných radách súkromných firiem).
Čo ale prirodzené zastúpenie žien vo vedení najsilnejšej strany na Slovensku?
Je podivné, že počas takmer osemročného (!) vládnutia nedokázala strana Smer-SD „vygenerovať“ žiadnu političku, ktorá by predstavovala aspoň náznak líderstva.
Pohľad na súčasné „političky“ Smeru je priam kyslosmutný. Nájdeme poslankyne, ktorých najväčší prínos je stláčanie hlasovacieho gombíka (tzv. kolesíkovanie) alebo predkladanie (často insitných) návrhov zákonov. Predstaviteľom tohto politického druhu sú napr. poslankyne Zmajkovičová, Vaľová či Laššáková (tá aspoň zohráva dôležitú palcovú úlohu).
Podobným druhom sú „maňuškové“ političky, ktorých predstaviteľkou bola napr. bývalá ministerka zdravotníctva, v podstate len prevodová páčka vtedajšieho naozajstného šéfa rezortu (a vtedy aj parlamentu) Pašku. Typovo sem možno zaradiť aj niekdajšiu ministerku sociálnych vecí Tomanovú.
Viaceré poslankyne Smeru-SD sú pre verejnosť aj po dlhých rokoch „politickej činnosti“ len akýmsi neznámym menom, bez spojitosti s akýmkoľvek viditeľnejším prejavom politickej existencie, nieto ešte s niečím takým, ako nedajbože líderstvo.
Natíska sa otázka, prečo je to tak? Prečo sa ženy-političky v Smere ani príliš nepredierajú do užšieho vedenia strany? Kým sa objaví nejaká politologická teória (napríklad, že je to kvôli prieskumom verejnej mienky, ktoré si Smer dáva robiť prakticky na akúkoľvek tému) ponúkam túto: ženy v Smere sa boja riskovať, že by sa v prípade konfliktu so šéfom strany alebo najužším straníckym vedením, dostali do pozície nechceného elementu či nebodaj nebezpečného vnútorného nepriateľa.
V živej pamäti je bubnová paľba Roberta F. na niekdajšiu politickú súperku. Útoky s mimoriadne ostrou muníciou(„najväčšia podvodníčka v histórii slovenskej politiky...najobludnejší podvod...klame vždy...neschopná, klamárka a podozrivá z korupcie“) by väčšina žien nechcela zažiť na vlastnej koži.
Ďalším prípadom veľmi ostrého zatočenia s nepohodlnou ženou je kauza Hedviga (mimochodom, dodnes neuzavretá). Korunný princ Smeru sa veru so svojou nepriateľkou nepáral a nakladal jej čo to dalo(„klame...bezprecedentný klamár...však ona je patologická klamárka...pravdu nepovedala nikdy“) .
Dostať sa do pozície vnútrostraníckej Radičovej (alebo Hedvigy) by bola strašidelná predstava aj pre otrlého muža, nieto ženu.
Známym príkladom ako zatočiť s priveľmi ambicióznou političkou je aj osud Moniky Flašíkovej-Beňovej, ktorej stranícky šéf už pri náznaku problému pristrihol krídelká a uzemnil ju v jej potenciálnom politickom rozlete. Beňovú zachránilo aspoň to, že urýchlene sklopila uši a uspokojila sa s luxusným bruselským „vyhnanstvom“.
Nech je však dôvod absencie žien vo vyšších sférach strany Smer-SD (sociálna demokracia) akýkoľvek, zaujímavé je až hrobové ticho genderových aktivistov. Ani profesionálni predstavitelia výborov rodových rovností na absenciu ženského líderského prvku v Smere-SD nereagujú. Asi usilovne pracujú na povinných kvótach.
