Je totiž evidentné, že EU na razantnosť ani nemá a bez americkej pomoci je oproti rozpínavému Rusku slabinger. Zatiaľčo dôležité veci, vrátane vonkajšej obrany a bezpečnosti únie, sú v EU dlhoročne marginalizované (viď napr. dlhodobé neplnenie zväzkov mnohých európskych krajín voči NATO), tak mnohé pritrúble regulácie sa prijímajú na bežiacom páse.
Ale späť k „ušlachtilému" Šefčovičovmu výroku, že „EU nerieši problémy a konflikty hrubou silou". Gumennosť tohto názoru potvrdzujú slová Šefčovičovho šéfika, samotného Barrosa (predsedu EK):
Ak chceme, aby sme (únia) vo svete skutočne zavážili, je nevyhnutné, aby nadobudla dimenziu spoločnej bezpečnosti a obrany. Dávno uplynuli časy, keď poniektorí namietali voči myšlienke spoločnej európskej obrany, a to zo strachu, že by mohla uškodiť atlantickej aliancii. Už ste zaznamenali, že dnes sú to práve Američania, ktorí nás žiadajú, aby sme ako Európania urobili viac."
(Barroso, Správa o stave Únie 2011)
„Svet potrebuje Európu, ktorá je schopná vysielať vojenské misie, aby pomohla
stabilizovať situáciu v krízových oblastiach. Potrebujeme (...) naštartovať skutočné kolektívne obranné plánovanie."
(Barroso, Správa o stave Únie 2012)
Samozrejme, jedna vec je plánovať (rozumej dlhoročne o tom kecať) a druhá vec je realita sama (viď napríklad plány a ciele Lisabonskej stratégie 2010 a potom výsledky). Z europolitikov sa však stali skúsení borci, ktorí si vždy vedia poradiť. Že sme pôvodne chceli naštartovať spoločnú európsku obranu ale „nedošlo" k splneniu cieľa? Nič to, gumenný názor ihneď ponúkne vysvetlenie: nie že sme niečo zanedbali ale, že „EU predsa nerieši konflikty hrubou silou". Nesplnili sme, ušetrili sme a ešte sme dokonca aj morálne na výške. Veď to je predsa win-win situácia. A keby tá hrubá sila predsa len bola nejakou náhodou potrebná, tak to snáď Američania za nás opäť nejako vyriešia.
Podozrievať Šefčoviča (ako profesionálneho euroúradníka a podpredsedu EK) z toho, že nevie o čom prednáša jeho predseda v hodnotiacich správach o stave Únie, je samozrejme nezmysel. Ale na otázku novinárov bol potrebný gumenný obrat, aby nevynikol evidentný rozpor Barrosovych slov s realitou.
Aby som však euroúradníkov len nekritizoval, musím oceniť odpoveď poslankyne Záborskej, ktorá na tú istú otázku ako Šefčovič odpovedala takto: „Zodpovedná politika musí brať do úvahy realitu - a tá je taká, že dnes EU nie je pripravená na tvrdú zrážku s Ruskom."
Jasná a stručná veta, ktorá v sebe obsahuje realitu a podstatu veci. Takže to ide aj bez Šefčovičovej gumennosti a Barrosovej žvanivosti. Už len dopátrať sa k tomu, kto je zodpovedný (okrem voličov) za to, že „EU nie je pripravená"?
A ešte názor českého europoslanca Fajmona:
„EU žádnou skutečnou vojenskou sílu nemá a tím pádem ji nemůže ani nijak použít. Jediný, kdo skutečnou vojenskou sílu má, jsou USA (...) Jak dlouho to takto může trvat? 500 milionů Evropanů se dožaduje vojenské ochrany od 300 milionů Američanů před 150 miliony Rusů. Je to normální? Podle mne nikoliv.
Evropské státy si musí konečně uvědomit, že suverenita a svoboda a bezpečí nejsou zadarmo. Budou muset zvětšit své obranné rozpočty a také skutečné vojenské kapacity. Pokud to neudělají, tak se z Evropy bezpečnost a svoboda brzo vytratí. Dříve nebo později, ale spíše dříve."
