Ako už z označenia júdruh vyplýva, ide o prienik slova súdruh (pre tých mladších, tak sa volali členovia komunistickej strany), titulu JUDr a samozrejme, vysokej štátnej či politickej funkcie.
Mečiar, Gašparovič
Už v prvých rokoch existencie samostatného Slovenska, ho ovládla najmä dvojica júdruhov – JUDr. Mečiar a JUDr. Gašparovič. Netreba do podrobností pripomínať všetky činy, prešľapy a eskapády, za ktoré títo exkomunistickí a právnicky graduovaní prestavitelia štátu priamo alebo nepriamo (politicky) zodpovedajú. Stačí iba krátko vymenovať tie najhoršie kauzy ako napr. prípad únosu prezidentovho syna, prípad zavraždenia nepohodlného svedka (kauza Remiáš) a následné ovplyvňovanie vyšetrovania, udelenie „samoamnestie“, vyhodenie poslanca z parlamentu proti jeho vôli (kauza Gaulieder), zmarenie referenda.
Všetko to boli mimoriadne hrubé porušenia právneho štátu a tej najelementárnejšej pravnickej cti. Pritom Gašparovič už mal za sebou zahanbujúce pôsobenie vo funkcii generálneho prokurátora ČSFR, z ktorej ho pre nečinnosť a absolútnu neschopnosť odvolal vtedajší prezident Havel. Veľavravná bola Gašparovičova parlamentná vulgarita voči vtedajšiemu prezidentovi (kauza „starý uj“).
Po takých hrozných kauzách, by sa právnik so štipkou profesionálnej cti stiahol z vysokej funkcie, a to aj keby on sám nebol ich účastníkom ale „iba“ za ne niesol politickú zodpovednosť. Správny júdruh je však z iného cesta. Aj v prípade prevalenia najhorších profesionálnych a ľudských pochybení sa v ňom ozve nejaký vnútorný hlas, ktorý ho poháňa k novým a novým zlyhaniam. Len si spomeňme koľko krát „odchádzal“ JUDr. Mečiar, či už za medveďmi, alebo „spánombohom“, koľko prehraných volieb, alebo pyrrhových víťazstiev absolvoval. A ešte aj dnes je predsedom existujúcej politickej strany. Gašparovič je dokonca úradujúcim prezidentom.
Robert Fico
V tieni spomínanej dvojice júdruhov postupne dorastal Doc. JUDr. Fico. Na začiatok treba jasne povedať, že pôsobenie Fica nemožno porovnávať s praktikami jeho predchodcov. Nebezpečná zmes júdružstva je však aj jeho integrálnou súčasťou. Ešte najmenej problematický by bol Ficov oportunizmus (ohlasovaná a neskôr rýchlo zabudnutá idea stredovej „tretej cesty“), či verejne známe „sľuboklamstvá“ typu, že ak nebude po voľbách (2002) zostavovať vládu, odíde z politiky, alebo, že sa ako opozičný poslanec do parlamentu nevráti. To by bolo ešte najmenej a dalo by sa to zaradiť do slovenského politického folklóru. Už oveľa vážnejšie bolo, keď osoba s hlasom na nerozoznanie podobným Ficovmu, vysvetľovala na nahrávke pofidérne sponzorské dary jeho strane povedľa oficiálneho účtovníctva, vážne obvinenie bývalého poslanca Hanzela o protislužbách pre sponzorov vo forme dôležitých štátnych funkcií a štátnych zákaziek, alebo kauza Gorila, kde sa popisuje účasť Ficovho osobného tajomníka aj samotného Fica.
U Fica však s kauzami nehodnými graduovaného právnika zďaleka nie sme na konci. Stále živá je nehorázna kauza Hedviga, kde docent doktor práv (spolu s ďalším doktorom práv vo funkcii ministra vnútra) spustili kampaň proti občianke vlastného štátu. Táto kampaň znesie označenie krágľovacia.
Pamätáte si na tlačovú konferenciu, kde Fico pred televíznymi kamerami označil Hedvigu za študentku, ktorá sa bála ísť do školy na skúšku a preto si vymyslela útok? Tá Hedviga, ktorá, ako sa rýchlo ukázalo, bola veľmi dobrou žiačkou a nikdy so skúškami v škole problémy nemala. A to všetko len preto, lebo nie Hedviga, ale samotná existencia kauzy ohrozovala čerstvo nadobudnutý post premiéra, na ktorý sa júdruh po dlhoročnej a úpornej snahe konečne prebojoval.
Šesť rokov (je to neuveriteľné, ale je to naozaj šesť rokov) je občianka Slovenskej republiky označovaná za klamárku bez toho, aby jej boli schopní čo i len povedať (šesť rokov!) v čom konkrétne klamala.
Ale ani to nie je v prípade JUDr. Fica všetko. Prišiel trápny (a nevyhraný) súdny spor so Shootym, ale najmä kauza neústavnosti vyvlastnenia majiteľov pozemkov pod diaľnicami a kauza neústavnosti zákazu zisku súkromných zdravotných poisťovní. Tu už ide o mimoriadne veľkú profesionálnu hanbu a dehonestáciu pre docenta doktora práv. Pozná niekto právnika, ktorý by mal za sebou také veľké neúspechy vo svojom profesionálnom obore?
Viete si predstaviť chirurga, ktorý ohrozí svojím amatérskym operovaním zdravie desiatok pacientov, ako sa derie za postom primára, riaditeľa nemocnice, či dokonca ministra zdravotníctva?
Viete si predstaviť staviteľa, ktorému kvôli vlastnej šlendriánskej práci na projekte spadnú mosty a domy s ľuďmi, ako vytrvalo bojuje o funkciu predsedu komory staviteľov, či o post ministra výstavby? Kariéra a funkcie bývali už aj u súdruhov na vyšších postoch obvykle na prvých miestach hodnotového rebríčku. U júdruhov je to ešte priamočiarejšie. Čo tam po profesionálnom alebo dokonca aj obyčajnom ľudskom renomé? Ficove obviňovanie Ivety Radičovej, ako najväčšej klamárky v histórii Slovenska (!), patrí do najprimitívnejšieho politického suterénu, kde sa nachádza už len Mečiarovo tupé vtipkovanie na úkor Oľgy Havlovej (vtedy už zosnulej manželky bývalého československého prezidenta).
Ani zmena Ficovho postoja ku svojim júdružským súputníkom nebola veľmi prekvapujúca. Mečiara vzal do koalície (2006-2010) a Gašparoviča podporil za prezidenta, hoci sa predtým dušoval, že taký človek nemá miesto v žiadnej ústavnej funkcii. Júdruhovia takmer vždy držia spolu, vzájomná afinita k ostatným júdruhom býva viac či menej badateľná. Aj pri väčších rozkoloch sa súčasne vytvárajú iné júdružské spojenia, napr. pri rozkole Mečiar-Gašparovič vzniklo väčšie priblíženie Fico-Gašparovič, či spoločná koalícia Fico-Mečiar. Samotný júdruh je bez spolupráce ostatných júdruhov stratený (viď súčasný stav JUDr. Mečiara).
Trnka
Neprehliadnuteľnou postavou kauzy Hedviga sa stal ďalší júdruh - JUDr. Trnka (opäť graduovaný právnik vo vysokej funkcii a bývalý člen komunistickej strany). Ten sa stal priam symbolom „vyšetrovania“, či skôr riadeného nevyšetrovania kauzy Hedviga. Aktívna Trnkova účasť v kauze nevymenovania nového generálneho prokurátora preto nie je žiadny prekvapením. A súčasne, nie je žiadnym prekvapením konanie Trnku, Gašparoviča a Fica vo vzájomnej zhode.
Harabin
Ďalším dôležitým človekom z tejto kategórie, ktorý veľkou mierou ovplyvňuje súčasný slovenský právny štát je JUDr. Harabin. Do najvyšších miest ho vyzdvihol (ako inak) Mečiar. Postupne sa stal ministrom spravodlivosti, a neskôr, po všetkých svojich kauzách, dokonca aj predsedom Najvyššieho súdu(!). Bleskurýchlym vymenovaním priložil ruku k dielu aj Gašparovič. A to všetko napriek tomu, že Harabinov vzostup sprevádzalo množstvo nechutností drsného rangu napr. kamarátsky telefonát s mafiánom a drogovým dílerom, nadávanie poslancovi parlamentu do hajzľov a posielanie ho do basy, antisemitské narážky, klamstvo v televíznom prenose, neuveriteľné a nehorázne vyjadrenia k iným sudcom či iným predstaviteľom štátu. A ako je u júdruhov obvyklé, nedá sa prehliadnuť podpora, akú má u Fica a Gašparoviča, či predtým u Mečiara. Jednoducho, chlapci podobnej nátury, podobných spôsobov a podobných cieľov. Júdruhovia.
A nové kauzy už klopú na dvere. Chystané vyvlastňovanie súkromných zdravotníckych poisťovní je už ohlásené.
Otázok, prečo taká situácia nastala, je mnoho.
Aké sú príčiny toho, že toľko júdruhov (a to sa ešte na niektorých v tomto príspevku nedostalo) tak výrazne ovplyvnilo Slovensko a naďalej ho ovplyvňujú? Ktorýže z uvedených troch znakov (právnické vzdelanie, vysoká funkcia alebo bývalé členstvo v komunistickej strane) je tou rozbuškou v nebezpečnej zmesi? Prečo práve táto kombinácia? A prečo práve na Slovensku a nie v okolitých krajinách?
Napríklad v Čechách júdruženstvo prakticky neexistuje a nie je mi známe, že by niečo podobného existovalo v Poľsku, Maďarsku, alebo inej postkomunistickej krajine.
Že by to bola nejaká tradícia prebraná od JUDr. Gustáva Husáka, jediného slovenského, a súčasne posledného československého komunistického prezidenta? Práve u Husáka sú júdružské znaky a postoje najviac badateľné.
Svoje určite zohralo aj neuplatňovanie takzvaného lustračného zákona po páde komunizmu, ktorý mal zabraňovať, aby bývalí vyšší komunistickí funkcionári, či príslušníci tajnej polície mohli pôsobiť vo vysokých štátnych funkciách. Postarali sa o to (ako inak) najmä júdruhovia (napr. Mečiar či Gašparovič) a bol to jasný signál, kam bude Slovensko smerovať.
Nech sú príčiny slovenského úspechu júdruhov akékoľvek, zdá sa, že Gašparovič, Fico, Trnka či Harabín sú pravdepodobne poslednými júdruhmi, ktorí z pozície vysokej štátnej či politickej funkcie výrazne ovplyvnia dianie na Slovensku. Niektorí sa udržia kratšie (Gašparovič, Trnka?), niektorí bohužial dlhšie (Fico a najmä Harabin).
Noví júdruhovia, aspoň v tom pôvodnom význame slova, už ťažko budú pribúdať. Aj keď ktovie, či sa ešte stále existujúca komunistická strana opäť nenadýchne k novým aktivitám a nestane sa magnetom pre novú generáciu graduovaných právnikov.
Pár poznámok pod čiarou:
Len pre istotu, ale predsa to napíšem.
Cieľom tohto príspevku nie je dehonestácia graduovaných právnikov.
Nie je ním ani dehonestácia bývalých radových členov komunistickej strany.
To, že generácia júdruhov bude postupne miznúť, samozrejme neznamená, že nebudeme v budúcnosti svedkami ďalších káuz, ktoré budú ohrozovať slovenský právny štát, či výrazne kriviť charakter našej spoločnosti.
A ešte trochu provokatívna otázka na záver, ktorá však nesúvisí čisto iba s júdruhmi.
Viete si predstaviť, že by bol v Nemecku zhruba 20 rokov po páde nacizmu kancelárom bývalý člen NSDAP?
A prezidentom? A predsedom Najvyššieho súdu a predtým ministrom spravodlivosti? A generálnym prokurátorom? A predsedom parlamentu? A ministrom zahraničných vecí? A ministrom školstva? A ministrom kultúry? A ministrom sociálnych vecí? A ministrom pôdohospodárstva? A...
