Prvú časť nájdete tu.
Komplex č. 2 – znečistenie komunistickým režimom
Ďalším z dlhodobých komplexov Roberta F. je skutočnosť, ktorá je všeobecne známa. Vstup Roberta F. do KSS (Komunistická strana Slovenska) v roku 1987, teda relatívne krátko pred rokom 1989, kedy komunizmus padol.
Dôležitá je skutočnosť, že Robert F. vtedy vstúpil do KSS z karieristického a nie ideologického dôvodu. Vyčpelá komunistická ideológia ho príliš nezaujímala. Vedel si však ľahko spočítať, že ambicióznemu človeku otvorí stranická knižka väčšinu dverí k ľahšej kariére. Nakoniec, to nebolo žiadnym tajomstvom, a podobne ako Robert F. rozmýľalo viacero podobných ľudí známych aj z dnešného verejného života (súčasný minister kultúry, zahraničia, šéf Najvyššieho súdu, bývalý generálny prokurátor a našli by sme viacerých ďalších).
U Roberta F. však krátko po nežnej revolúcii vyvstala veľká dilema. Ako vysvetliť, ale najmä ospravedlniť, prednovembrový vstup do KSS najmä vzhľadom ku svojim politickým ambíciám, ktorých sa nechcel vzdať. Ako to ospravedlniť nielen pred inými, ale aj pred sebou samotným. Notoricky známy výrok Roberta F., že si „nevšimol žiadny November 89“, bol práve esenciou toho, ako sa pokúšal, aspoň čiastočne, vyrovnať sa so svojim komplexom. Robertovi F. totiž rýchlo došlo, že jeho vtedajší vstup do KSS bol príliš evidentným krokom kariéristu, kedže vo vtedajšej komunistickej strane neexistovalo žiadne „proreformné“ krídlo, ktorého existencia by mohla, aspoň čiastočne, vysvetliť jeho vstup.
Kariérizmus ako hlavný dôvod vstupu do KSS bol nepríjemne viditeľný a jednoznačný. Ako by sa (aspoň trochu prijateľne) dal vysvetliť vstup do strany, ktorú držali vo svojich rukách také pofidérne týpky ako Lenárt, Šalgovič, Colotka, Janák či „na diaľku“ Vasiľ Biľak? Robert F. si uvedomoval, že demonštrácie počas Novembra 89 boli v konečnom dôsledku namierené aj proti nemu. Necítil sa, že by bol mimo jednej alebo druhej strany vtedajšieho novembrového konfliktu. Cítil sa byť na opačnej strane, ako vtedajší študenti a demonštranti. Preto ten výrok o „nevšimnutí si Novembra 89“. Výrok ako snaha dostať sa zo strany porazeného aspoň do priestoru „mimo“ vtedajšieho stretu. Robertovi F. pritom stačilo iba mlčať alebo opakovať nejaké všeobecné floskuly a najmä neupozorňovať zbytočne na komunistickú minulosť tak, ako to robí povedzme Maďarič, či Lajčák. Komplex Roberta F. bol však natoľko silný, že vygeneroval toľko citovaný výrok (a nielen ten). V tom výroku ako by bola obsiahnutá aj istá forma hnevu na demonštrantov, ktorí sa dokázali orientovať lepšie ako on, mladý, vzdelaný a ambiciózny právnik s naplánovanou kariérou.
Okrem známeho „novembrového“ výroku sa tejto témy Fico pravidelne dotýka, naposledy pri ohlasovaní reformy verejnej správy ESO, keď si neodpustil poznámku, že „Slovensko je z hľadiska štátnej správy jeden zhnitý dvadsaťdvaročný rybník“ aby tým naznačil, že predtým (za časov komunistickej strany, ktorej bol on sám členom) bola štátna správa to pravé orechové.
Členstvo (hoc iba radové) v totalitnej strane, ktorá prináleží k režimu, ktorý má celosvetovo na svedomí desiatky miliónov obetí sa dá (viac či menej) vysvetliť u radového občana. U politika je to oveľa väčší problém. U popredného politika (predsedu vlády členskej krajiny EU) pôsobiaceho v 21. storočí v Európe vyznávajúcej ideály demokracie a ľudských práv, je však taká nečistota machuľou na svedomí. Aj preto má tento komplex Roberta F. dodnes silný koreň. Prítomnosť komplexu potvrdzuje aj pravidelné obklopovanie sa (vo funkciách) ľuďmi s podobným defektom, ako snaha zrelativizovať svoje niekdajšie zlyhanie.
A teraz radšej o niečom úplne inom
(priaznivci kvót pre slovenskú popmjúzik nech kliknú radšej sem)
