A prečo vlastne mizne autentická pravica?
Je to možno smutné, ale autentická pravica veľkej väčšine spoločnosti nechýba.
Nech vás nemýli isté množstvo think-tankov (napr. Iness, Konzervatívny inštitút M.R. Štefánika atď.), webových stránok (napr. Menej štátu, Eurokríza), či niekoľko aktívnejších osobností prispievajúcich do médií. Často sú to jedni a tí istí ľudia a iba ich pracovitosť a odolnosť má za následok, že sa nám zdá, že autentické pravicové povedomie ešte v dostatočnej miere existuje. To je však pravdepodobne omyl.
Hlásiť sa dnes v politike k pravicovým názorom, znamená najmä nedráždiť väčšinovú spoločnosť ako sa len dá a vyjadrovať sa veľmi opatrne. Čím v dôležitejšom postavení, tým opatrnejšie. História posledných rokov sa žiaľ nemýli, je plná neslávnych koncov tých autentickejších predstaviteľov pravice. Na Slovensku si pripomeňme smutný koniec OKS, hoci tá bola prakticky počas celej existencie skôr politickým spolkom ako stranou. Alebo politický koniec časti KDH okolo Františka Mikloška.
Nie je až taký problém byť autentickým pravičiarom v politike. Avšak oveľa väčší problém (priam obrovský problém) je mať dosť voličov, ktorí by takých politikov chceli. Pre autentickú pravicu nie je v súčasnej spoločnosti veľa miesta. Ľuďom skrátka nechýba. Preto tá postupná degenerácia pravicových riešení, ktoré ponúkajú súčasné kvázipravicové strany. Pri pohľade na „politikov" KDH, SDKU, Mostu a časti (bývalej?) SaS je pravicovo založenému človeku neveselo, až smutno. Situácia u nás by možno až tak nevadila, ale čo je horšie, keď sa pozrieme za hranice slovenského dvorčeka, neuvidíme nič výrazne lepšie. Slovné spojenie „európska pravica" sa postupne stáva oxymoronom. Aj krajiny, ktoré kedysi celosvetovo „vyvážali" pravicové názory majú starosti sami so sebou. Existencia pravicových poslancov v Európskom parlamente je väčšinou iba karikatúrou ich samotných. Očakávať čokoľvek od Merkelovej alebo Camerona sa zdá byť čírym blúznením.
Strany, ktoré sa nazývajú pravicové, sú vlastne iba o niečo menej ľavicové, ako strany ľavice. Súmrak pravice u nás je rovnako veľký, ako súmrak pravice v Európe. A práve preto, aby z toho pravičiari neboli priveľmi deprimovaní a nemysleli na to najhoršie, ostáva im aspoň tá irónia a sarkazmus. Ako pomôcky z krabičky poslednej záchrany.
Poznámka pod čiarou č. 1 - na obranu irónie a sarkazmu treba povedať dôležitú vec, kedže existuje značný počet ľudí považujúcich tieto vlastnosti za negatívne a chybne ich zamieňa za škodoradosť alebo bezcitnosť. Tou dôležitou vecou je skutočnosť, že irónia sa prakticky nikdy nevyskytuje bez sebairónie a podobné je to so sarkazmom. Ironici obvykle používajú sami na seba rovnaký meter ako na svoje okolie.
Poznámka pod čiarou č. 2 - predpokladám, že sa môže nájsť niekto, koho bude zaujímať, čo to vlastne je, to čudo, tá autentická pravica. Názorov môže byť samozrejme viacero a na vyčerpávajúcu odpoveď miesto nestačí. Kto však hľadá, ten určite nájde. Som presvedčený, že nie je potrebné vymýšľať nič prevratne nového (ako sa úporne snaží Lipšic alebo Žitňanská s Beblavým) ale pokorne sa vrátiť (a prihlásiť) k tomu, čo už bolo vymyslené, povedané a napísané a čo je priezračne jasné a zrozumiteľné (akurát zohnať väčší počet voličov bude asi nemožné...).
Niekoľko myšlienok na osvieženie pamäte:
Stále silnejú tendencie spoliehať sa na administratívne donucovanie a diskrimináciu tam, kde by úprava všeobecných zákonov mohla, hoci možno pomalšie, privodiť ten istý výsledok, a uchyľovať sa k priamemu štátnemu riadeniu alebo k vytváraniu monopolistických inštitúcií tam, kde by rovnovážne použitie finančných stimulov mohlo podnietiť spontánne úsilie.
Dnešná mladá generácia vyrástla vo svete, v ktorom sa podnikavosť v škole a v tlači prezentovala ako niečo hanebné, tvorba zisku ako nemorálnosť a zamestnávanie stovky ľudí ako vykorisťovanie.
...je sotva prekvapením, ak stále viac ľudí dospieva k tomu, že bez ekonomického zabezpečenia „nestojí za to" mať slobodu, a ak sú ochotní svoju slobodu obetovať v prospech istoty.
...politická mašinéria prebujnenej vlády, ktorá vyrástla ako nevyhnutný dôsledok štátu - zaopatrovateľa, vytvára slepú uličku tým, že bráni spoločnosti robiť v meniacom sa svete tie prispôsobenia, ktoré sú nutné k udržaniu existujúcej životnej úrovne, nehovoriac o jej raste. Bude pravdepodobne istý čas trvať, kým ľudia pripustia, že inštitúcie, ktoré vytvorili, ich zaviedli do slepej uličky.
Každý polointeligent môže použiť bič a prinútiť ostatných ľudí k poslušnosti
Zodpovednosť nie voči nadriadenému, ale voči vlastnému svedomiu,
rešpekt voči povinnosti nevymáhaný donucovaním,
nevyhnutnosť rozhodovať, ktoré z vecí, ktoré si ceníme, sa majú obetovať v prospech iných, a niesť dôsledky svojich vlastných rozhodnutí,
to je samotná podstata každej morálky, ktorá si zaslúži svoje meno.
Tieto a podobné myšlienky sa stali zabudnutými a/alebo nepríťažlivými nie preto, že by zlyhali, ale preto, že ich málokto naozaj vyskúšal.
A teraz o niečom nie celkom inom
