Áno je to tak. Rovná daň bola, podobne ako zavedenie II. dôchodkového piliera, ťažkou a trýznivou ranou, ktorá bola ľavici zasadená. Rafinovanosť rovnej dane vzor Slovensko bola v tom, že hoci išlo o rovnú sadzbu dane, predstavovala v podstate mierne progresívne zdanenie. Čertovým kopýtkom tohto pravicového experimentu bolo nezdaniteľné minimum, ktoré bolo určené na cca 20-násobok životného minima. Práve to sa ukázalo ako ťažká rana ľavici. Problém bol najmä v tom, že sa nám veľmi ťažko protiargumentovalo našim obvyklým spôsobom, ktorého sila je v tvrdení, že predsa bohatí nemôžu platiť rovnaké dane ako chodobní. A v tomto prípade platili chudobní len veľmi malú daň z príjmu. Výraznú väčšinu daní z príjmu tak platila stredná trieda a bohatí.
Bola to pre nás taká frustrujúca situácia, že ani vláda Fico 1 (2006-2010, s dominantnou stranou Smer v čele) nebola schopná rovnú daň zrušiť. A to aj preto, že sa stalo niečo takmer neuveriteľné. Už po 2 rokoch od platnosti rovnej dane z príjmu sa výber tejto dane nielenže neznížil, ale sa dokonca výraznejšie zvýšil. Tá kombinácia bola priam vražedná. Chudobní platili nízku daň z príjmu a súčasne výber dane z príjmov (FO aj PO) rástol.
Našťastie prišla kríza a tá nás zachránila. Bolo treba šetriť a to znamená, že treba začat zvyšovať príjmy štátneho rozpočtu. Kedže chudobní platili iba malé dane z príjmu (a zvýšenie DPH je tabu), zvýšiť sa musela práve daň z príjmu. Aby to malo správny efekt, musela sa zvýšiť najmä pre bohatších. V konečnom dôsledku to znamenalo elegantné zrušenie nenávidenej tzv. rovnej dane a návrat k väčšej progesivite zdanenia, a tým pádom k väčšej spravodlivosti.
Preto sme „rovnú daň“ raz a pre vždy zrušili. Slovensko tak prestalo byť negatívnym príkladom štátu s fungujúcou rovnou daňou. Tomu je už jednoducho koniec.
Už osekanie II. dôchodkového piliera (jeho existencia je druhou nočnou morou modernej slovenskej ľavice) bolo dôkazom, že sme opäť v plnej sile. Samotné osekanie (z 9% na 4%) pritom vôbec nemusí byť dlhodobé. Treba ísť ďalej. Ak sa ukáže, že príjmy štátneho rozpočtu a verejných financií nestačia na šetrenie, a ľudia nebudú dostatočne aktívne počúvať naše rady k vystúpeniu z II. piliera (majú na to čas ešte do zajtra), budeme jednoducho musieť prácu v tomto smere dokončiť.
A nezabúdajme na jednotnú štátnu zdravotnú poisťovňu.
A prípadne aj jednotný energetický štátny podnik.
A na nový Národný futbalový štadión.
Jedno je isté, slovenská ľavica sa definitívne odrazila od dna, kam ju dostala vláda Dzurindu 2 (2002-2006). Všetko zlé je definitívne preč, závratne stúpame a ľudia, ľudia sú s nami ako nikdy predtým. Koniec rovnej dane, obmedzenie (zatiaľ) II. piliera, chystaný vznik jednotnej štátnej zdravotnej poisťovne – to všetko potvrdzuje skutočnosť, že so slovenskou modernou ľavicou treba veľmi vážne počítať.
Kráčame správnym smerom, ale neslobodno zaspať na vavrínoch. Čaká nás ešte dlhá cesta k stavu, ktorý veľmi jasne opísal poslanec Smeru Ľ. Blaha, predseda výboru NR SR pre európske záležitosti:
...veľmi silný sociálny štát, veľmi silný sociálny dialóg, silné práva pre zamestnancov, prakticky nulová nezamestnanosť, veľké sociálne výhody, starostlivosť štátu od kolísky až po hrob. Tak s týmto druhom kapitalizmu nemám problém sa zmieriť...
redakcia Rukoväte modernej ľavice
Náš archív:
Rukoväť modernej ľavice: Najdôležitejšie ľavicové slová
Rukoväť modernej ľavice: Najdôležitejšie ľavicové slová 2
