Keď pred pár dňami Ústavný súd oznámil nález k voľbe nového generálneho prokurátora, na prvý pohľad sa zdalo, že svojvoľné nedodržiavanie ústavy zo strany prezidenta Gašparoviča skončí. Poslanec Procházka však okamžite brzdil predčasný optimizmus a zdá sa, že mal pravdu (a ešte predtým tu).
Prezident sa rozhodol opäť čakať na nejaký ďalší nález Ústavného súdu alebo priamo na svätého Dindy (Česi hovoria na svatého Nikdejše).
Zdá sa byť jasné, že Gašparovič riadne zvoleného Čentéša nevymenuje (samozrejme v plnej zhode s kolegami Ficom a Trnkom) a schyľuje sa k situácii porovnateľnej s vyhodením poslanca Gauliedera z parlamentu a budeme tak svedkami ďalšej politicko-právnickej perverznosti v dejinách Slovenska. Fico už čitateľne reagoval a ponáhľal sa vyhlásiť, že považuje Gašparovičov postoj (aj pasivita je postoj?) za legitímny.
Zdá sa byť stále jasnejšie, akým prečudesným dokumentom je súčasná Ústava SR, a najmä aké pohnútky mali jej spolutvorcovia, keď do nej vsunuli právnické háčiky a kľučky v podobe nejednoznačných slovíčok a formulácií. Je jasné, že nešlo o nejaké omyly, či právnický amatérizmus, ale s veľkou pravdepodobnosťou o zámerné počínanie. Najmä ak si uvedomíme, že medzi spolutvorcami boli viacerí kovaní júdruhovia – Čič, Gašparovič, Mečiar. Tieto háčiky a kľučky v ústave mali poslúžiť nie Gašparovičovi, ale Mečiarovi, ktorý si na prezidentský post robil evidentný zálusk a veľmi dobre vedel prečo.
Historickým vývojom (najmä amatérskou kandidatúrou Kukana ako potencionálneho Mečiarovho súpera) sa však dostal do prezidentského paláca "omylom" práve Gašparovič. Kto sleduje jeho prezidentskú kariéru, asi bude súhlasiť, že ten mal pôvodne v záujme odprezidentovať si pár rokov, odfotiť sa do rodinného albumu s dôležitejšími hlavami iných štátov, pohrať na fujare, pozrieť si nejaký ten športový zápas a odobrať sa na politický dôchodok.
Ak teda na záver svojej politickej kariéry chce Gašparovič ešte viac znečistiť svoj politický kredit, je namieste obľúbená otázka Hercula Poirota. Ciu bono? Komu na prospech? Je totiž jednoznačné, že súčasné správanie nepochádza z Gašparovičovej hlavy. Ten bol celú svoju politickú kariéru skôr v pozícii nosiča vody resp. „riadiacej páčky“ dôležitejších ľudí ako bol on sám a nie je dôvod, prečo by to malo byť dnes inak.
Ak by však malo byť súčasné Gašparovičovo počínanie prípravou pozícií na budúce prezidentovanie kolegu júdruha Fica, to už by dávalo väčší zmysel. Predstaviť si Fica ako prezidenta bez väčších kompetencií by bolo príjemné, ale to on určite nemá v úmysle. Avšak prezidentská funkcia so súčasnou Ústavou SR, súčasným Ústavným súdom, súčasnou Generálnou prokuratúrou a súčasným šéfom Najvyššieho súdu, to už je výrazne lepšia pozícia. Všade sú predsa naši.
Dôležité aj bude, ako sa zachovajú ostatní, napríklad opozičné strany a či sa nechajú do tejto kolomaže namočiť. Za niektorých poslancov OĽaNO asi ťažko dá niekto ruku do ohňa, že by za nejakú súcu výmenu nepodporili voľbu „nového“ generálneho prokurátora. Ale vylúčené nie sú aj väčšie prekvapenia. Júdruhom je totiž jasné, že bude lepšie, aby sa umazali viacerí. S Ústavným súdom im to vyšlo, to však veľké prekvapenie, vzhľadom na jeho povesť, nie je.
Kto však bude ďalší?
Mimoriadne trefná je smutná anekdota Tomáša Janovica z posledného Týždňa:
NAŠE DEJINY (1939-45 a 1948-89)
A my dnes iba zízame.
Tak to vyzerá, keď dve totality porodia demokraciu.
A teraz o niečom úplne inom
