Krajina posadnutá hnevom. Tak si ju pamätám od prvého razu a takou je dodnes. Bezmocná zúrivosť a frustrácia arabských moslimov na východnej strane múru je vlastne pochopiteľná. Prakticky žiaden z nich už nenesie priamu zodpovednosť za zlé rozhodnutia predkov, ktorí opakovane odmietali kompromisné dvojštátne riešenia. Vyrastali v prostredí, kde aj vďaka predraženej a totálne zlyhávajúcej medzinárodnej pomoci zo strany OSN - UNRWA dodnes existujú preplnené "dočasné" utečenecké tábory v ktorých je často jediným životným cieľom mladých nešťastníkov umrieť v boji proti nenávidenému Izraelu, ktorý absolútna väčšina z nich nikdy nevidela. Pritom od neho často žijú čo by kameňom dohodil - a aj ich hádžu, kedykoľvek na to dostanú príležitosť. A príležitosť sa nájde vždy, keď sa priblíži po zuby ozbrojený vojak v obrnenom terénnom aute: pre mnohých z nich je to jediný kontakt s krajinou nachádzajúcou sa tisíce milimetrov za múrom z betónu doplneným ostnatým drôtom. Vitajte v pekle, priatelia.
Smutným dôsledkom mizernej bezpečnostnej situácie vo východnom Jeruzaleme je aj fakt, že absolútna väčšina turistov prechádza múrom v autobusoch patriacich spoľahlivým izraelským agentúram schopným zaručiť bezpečnosť pútnikov. Izrael tak profituje zo svojej schopnosti poskytnúť turistom kvalitné služby ako na vlastnom území, tak aj na územiach pod arabskou samosprávou. Oku pozorného pozorovateľa neunikne, že diskrétne a takmer neviditeľné bezpečnostné opatrenia kombinované s okatou prítomnosťou uniformovaných príslušníkov rôznych ozbrojených zložiek takmer na každom rohu dokážu zabezpečiť takmer nemožné: napriek mizernej mediálnej povesti je západný Jeruzalem bezpečnejším mestom ako napríklad porovnateľne veľký, nudný a bezpečný Portland v americkom Oregone.
Na druhej strane múru však čosi také rozhodne neplatí. Stovky miestnych taxikárov a obchodníkov sa takmer bijú o zopár dobrodruhov ochotných prechádzať na druhú stranu plota cez drsné kontroly po vlastných. Slepá nenávisť k Izraelu a desaťročia trvajúci bratovražedný boj medzi skupinami bojujúcimi o moc priviedli väčšinu obyčajných Arabov do slepej uličky. Dnes žijú Betlehem a východný Jeruzalem z odrobiniek získaných od kresťanských turistov navštevujúcich Chrám narodenia Ježiša Krista a niekoľko ďalších posvätných miest. Lokalita je formálne pod správou sekulárne orientovaného Fatahu, ktorý sa pokúša z ekonomických a strategických dôvodov tlmiť radikálne nábožensky orientované násilie. Darí sa mu to však čoraz menej a zvlášť po zotmení sa už silnejúca podpora Hamasu prejavuje otvorene aj v uliciach, na ktorých boli ešte nedávno neobmedzenými pánmi agenti Fatahu. Tí dnes so značnými problémami a v tichej spolupráci s izraelskými bezpečnostnými zložkami zaisťujú relatívnu bezpečnosť hlavných ciest umožňujúcich prístup k pamiatkam. Bežný turista ukrytý za tmavými fóliami na sklách luxusného autobusu si vlastne nemá ako všimnúť, že niečo nie je v poriadku.
Mimo úzkostlivo strážených turistických koridorov, či priamo na Hebronskej ceste, kde ešte v lete prebiehali na miestne pomery pokojné nepokoje však nie je už žiaden problém stretnúť kolóny trúbiacich vozidiel vyzdobené vlajkami Hamasu, občas sa mihne logo ISIL a ďalších skupín z dlhého zoznamu teroristických organizácií. Miestna polícia však nič nevidí a nepočuje, odvracia pohľad, izraelské sily monitorujú situáciu zo strategických kontrolných stanovíšť a až na výnimky nezasahujú. Hamas postupne rastie a niet už sily, ktorá by sa mu postavila do cesty.
Z troch ohraničených arabských enkláv je pritom tá jeruzalémska relatívne najbohatšia a najbezpečnejšia. O poznanie horšie sú na tom obyvatelia niekoľkých miest v oblasti historickej Judey a Samarie, teda tzv. Západného brehu Jordánu, doslova v pekle však žijú ľudia uväznení vlastnou samosprávou v pásme Gazy. Hamas aktuálne vedený bývalým palestínskym premiérom Ismailom Haníjom pred niekoľkými týždňami ohlásil tretiu intifádu a vyzval na návrat ku koreňom - a nastal neuveriteľný paradox. So zvyšujúcou sa technologickou vyspelosťou útočníkov sa postupne celé roky zvyšovala aj pripravenosť izraelských bezpečnostných síl čeliť im a odvracať hroziace riziká. Preniesť cez kontrolné body pre peších akúkoľvek nebezpečnú látku, či zbraň je prakticky nemožné, rakety už na Izraelom ovládanú časť mesta prakticky nelietajú a ak sa tak predsa stane, zničí ich vyspelý protiraketový štít. Proti útočníkom a ich podporovateľom následne zasiahnu IDF s nekompromisnou a odstrašujúcou silou, pri ktorej vzhľadom k hustej zástavbe a záľube teroristov v odpaľovaní rakiet z blízkosti nemocníc a škôl dochádza aj k obetiam na životoch civilistov. Bludný kruh, v ktorom najviac trpia nevinní na oboch stranách betónového múru nárekov. Múr však, akokoľvek odporný, doposiaľ plní svoj účel a počet obyvateľov západného Jeruzalema zavraždených teroristami v ostatných rokoch aj vďaka jeho výstavbe dramaticky poklesol.
Ibaže neexistuje sila ktorá by zabránila človeku odhodlanému zomrieť a zabiť predtým čo najviac ľudí si na druhej strane múru zaobstarať obyčajný kuchynský nôž a bodať ním v dave do chvíle, kým ho niekto nepošle na druhý svet za jeho obeťami. Múr palestínskych nárekov síce priniesol radikálne zníženie počtu obetí samovražedných atentátnikov, nie je však vylúčené, že ich množstvo bude napriek nepopierateľnej snahe umiernených síl na oboch stranách konfliktu opäť stúpať a doteraz vynaložené sily a prostriedky na zvýšenie bezpečnosti vyjdú navnivoč. Napätie citeľne eskaluje a nemálo spiacich bojovníkov čaká iba na ohlásené zelené svetlo: signál k útoku. Čo v takom prípade urobí Izrael čeliaci hrozbe pouličného násilia a množstva obetí na životoch vlastných občanov? Nič dobré. Aj keby chcel, nemá ako. Bude nútený pristúpiť k ďalším opatreniam, ktoré opäť zvýšia bezpečnosť vlastného obyvateľstva - ibaže nutne povedú k ďalšiemu zhoršeniu situácie Arabov stotožňujúcich sa s palestínskou identitou. To prinesie ďalšiu vlnu súcitu svetovej verejnosti, tá zasa prinesie peniaze a tie opäť skončia na stovkách kont ľudí, ktorí sú nositeľmi skutočnej moci. K obetiam tejto odpornej hry sa z nich nakoniec dostane len zlomok, často ako sociálna pomoc Hamasu pre rodiny samovražedných atentátnikov. A bludný kruh sa opäť uzavrie.
Z možností riešenia dostupných pred desaťročiami je dnes k dispozícii už iba zlomok. Izrael už nikdy neopustí veľkú časť Západného brehu, pretože po skúsenostiach s pásmom Gazy viac nedovolí ohrozovať svojich občanov. Na dostrel od Gazy je našťastie pomerne riedko osídlená sanitárna zóna a preto aj napriek výdatnej paľbe nepresnými raketami dochádza k relatívne nízkym škodám na životoch a majetku. Na všetko ostatné je tu systém protiraketovej obrany. Obyvatelia ťažko skúšaného izraelského mesta Sderot by možno nesúhlasili, no oveľa väčším problémom je takzvaný Západný breh Jordánu a jeho pozícia vo vzťahu k existenčne dôležitým miestam. Na rozdiel od Gazy je z jeho veľkej časti na dostrel konvenčnými zbraňami a amatérsky vyrobenými raketami takmer deväť desatín priemyselnej kapacity Izraela (!). Ponechanie Západného brehu silám rozhodnutým zničiť nenávidenú krajinu a vyhladiť židovské etnikum by sa rovnalo rýchej a bolestivej samovražde. K tej Izraelčania na rozdiel od náboženských fanatikov ochotných umierať výmenou za auru mučeníkov a s podobizňou nastriekanou sprejermi na betónový múr sklony rozhodne nemajú. Charta Hamasu sa v 20 kapitole vyjadruje úplne jasne: “Hamas odmieta akúkoľvek alternatívu okrem úplného oslobodenia Palestíny od rieky k moru.” Riekou má na mysli Jordán a pod morom treba rozumieť to Stredozemné. Povedané bez obalu - Izrael musí byť a bude zničený a po “oslobodení” bude Palestíne vládnuť Hamas.
Hamas je aktuálne najvplyvnejšou náboženskou, politickou a vojenskou silou v Gaze, Západnom brehu a prakticky už aj vo východnom Jeruzaleme. Po nástupe bývalého premiéra Haníju, ktorému nemožno uprieť silnú charizmu a zároveň nechuť k akémukoľvek kompromisu sila a vplyv Hamasu naďalej rastú. Svetové spoločenstvo sa ešte stále drží planých nádejí upierajúcich sa k takzvanému palestínskemu prezidentovi Abbásovi z konkurenčného Fatahu, ktorý je ako z núdze cnosť považovaný za muža kompromisu, ibaže ako posmešne poznamenávajú nabudení priaznivci Hamasu, Abbás je už len prezidentom niekoľkých ulíc Ramalláhu. A majú pravdu. Veľkú úlohu vo vzájomnom súperení medzi sekulárnym Fatahom a náboženským Hamasom zohráva aj osobná nenávisť medzi týmito dvoma lídrami: Abbás svojho času odvolal Haníju z postu premiéra, ten sa však nehľadiac na formality zaňho naďalej považuje. O skutočných pomeroch na územiach ovládaných Hamasom hovorí fakt, že zatiaľ čo respondenti ochotne na kameru hlučne a ostro kritizujú izraelskú moc a politiku, v okamihu keď príde reč na rozdiely medzi Fatahom a Hamasom záznam hlasu a obrazu rezolútne odmietajú. Tí najodvážnejší z nich potichu pripúšťajú, že Hamasu sa boja viac ako čert kríža a riziko, že sa toto ich vyjadrenie objaví niekde na webe je pre nich neúnosné. Izraelské bezpečnostné zložky kritiku s prehľadom tolerujú, Hamas necháva bez stopy zmiznúť vlastných ľudí a ich blízkych pri najmenšom náznaku odporu. Hľa, budúcnosť “oslobodenej” Palestíny.
Celý problém má pritom jeden nesmierne zaujímavý aspekt. Občania židovského pôvodu tvoria tri štvrtiny z celkového počtu obyvateľov krajiny, izraelským pasom však disponujú aj stovky tisíc lojálnych občanov arabskej národnosti, ktorí sa napriek problémom dokázali integrovať do spoločnosti a prekonať vzájomné predsudky, ktorých sú plní ako Izraelci, tak aj arabskí moslimovia. Netreba zabúdať ani na Arabov kresťanského vierovyznania. Naratív, ktorý tak radi používajú ľudia obviňujúci Izrael z apartheidu a rasizmu vo vzťahu k Arabom teda stojí na vratkých nohách. Medzi arabskými samovražednými atentátnikmi a ani medzi členmi teroristických skupín prakticky nenájdete žiadneho praktizujúceho kresťana, a to je ich na samosprávnych územiach nemálo. Problém nie je v nenávisti Izraelčanov k rase. Problém je v nenávisti moslimských fanatikov k židom a kresťanom a zároveň v ich túžbe po zničení Izraela ako takého. Problém je v ich neochote a neschopnosti pochopiť význam slova “kompromis” a ich odmalička starostlivo budovaná afinita k slovu “smrť”. Cudzia, či vlastná, všetko jedno. A problém je samozrejme prakticky neobmedzená moc a chamtivosť lídrov na nimi ovládaných územiach, ktoré možno smelo označiť za zárodky totalitárneho štátu.
Rasizmus a nenávisť voči skupinám osôb kvôli ich špecifikám sa v izraelskej spoločnosti skutočne vyskytuje - konieckoncov sa s ními v rôznych podobách potýka prakticky každá spoločnosť. Ibaže pri bližšom pohľade na nesmierne pestrú a mimoriadne rozvadenú komunitu s prekvapením zistíte, že viac nenávisti panuje medzi aškenázskymi židmi a medzi tými pochádzajúcimi zo severnej Afriky. Mýtus o rasistickej povahe sekulárneho štátu padá tiež pri pohľade na bezpečnostné zložky rozháňajúce demonštráciu tej časti ultraortodoxných židov Charedim, ktorá právo na existenciu Izraela neuznáva s rovnakou nenávisťou, s akou sa k nemu stavajú teroristi z Hamasu a označujú ho za heretickú vzburu proti Bohu. Milujú na ňom jediné - všetky sociálne dávky a výhody spojené s držbou pasu. Na potrebe vymazať Izrael z mapy sa tak napríklad satmarskí a bobovskí Chasidi s Haníjom a desiatkami ďalších arabských teroristických lídrov citovo vydierajúcich svetovú verejnosť bez problémov zhodnú.
Po desaťročia medzi sebou bojujú predstavitelia takzvanej palestínskej samosprávy o moc a peniaze prichádzajúce na riešenie nimi vyvolaných a umelo živených humanitárnych katastrof, vlastné územia pritom spravujú tak, že Amnesty International - k Izraelu vždy nesmierne kritická, k samospráve inak veľmi tolerantná - nedávno jemne upozornila, že verejné popravy desiatok vlastných ľudí bez riadneho súdu a mučenie len na základe podozrení zo spolupráce s Izraelom nie sú v poriadku. Okamžite si vykoledovala označenie za sionistickú organizáciu, hoci Izraelu už roky nakladá nepomerne viac kritiky. Väčšina svetovej verejnosti zo zotrvačnosti a na základe dlhoročnej mediálnej masáže stále považuje Gazu za okupované územie - ibaže pravdou je presný opak. Izraelské ozbrojené sily a aj civilisti sa z celého pásma stiahli už pred viac ako desaťročím a nemajú na bezpečnostnú situáciu v ňom prakticky žiaden vplyv. Ak by Izrael Gazu skutočne okupoval, nevyletela by z nej na jeho územie jediná raketa. V skutočnosti sú ich tam podľa konzervatívnych odhadov desiatky tisíc a tisíce ich ročne vybuchuje zasahujúc civilné obete a objekty - za roky, počas ktorých sa táto záľuba medzi obyvateľmi Gazy rozšírila zahynulo vinou zlyhávajúcej a nepresnej streľby viac arabských obyvateľov, ako izraelských. Gaza je jeden odporný veľký koncentračný tábor, ktorého obyvatelia sú rukojemníkmi vlastnej, palestínčanmi riadenej mafie neštítiacej sa vrážd, mučenia a rituálnych popráv pred očami davu. Gaza je reklamou na budúcnosť “oslobodenej” Palestíny pod vládou náboženských fanatikov a teroristov z Hamasu. Nie je v silách Izraela nič z toho zmeniť k lepšiemu a horšie to snáď už ani byť nemôže.
Jednou z najväčších tragédií ľudí nežijúcich uprostred pekla a podporujúcich cez médiá, protestné eventy a sociálne siete z bezpečia vzdialených demokracií Arabov stotožňujúcich sa s palestínskou identitou je neschopnosť prijať neodvratný fakt, že ak raz skutočne dôjde k vytúženej zmene, bude mať podobu akú dnes predstavuje Hamas - a zahraniční liberáli, ľavičiari, slniečkári, kresťania, či neveriaci budú na zozname jeho nepriateľov medzi prvými. Domácich živých demokratov totiž už v Gaze nenájdete, minuli sa zásoby, alebo ich posledné zvyšky preplnené strachom mlčia. Jedinou relevantnou silou schopnou prevziať moc v “oslobodenej” Palestíne je totiž práve Hamas: hostilná, teroristická a na zvrhlom výklade Koránu založená skorumpovaná banda darebákov, ktorá predstavuje najväčšie nebezpečenstvo nie pre Izrael, ale pre vlastných občanov. Hamas, ktorý dodnes zavraždil viac vlastných, ako Izraelcov, Hamas, ktorého spôsob argumentácie voči Izraelu je totožný s argumentáciou ľudí, ktorí sa pritom politicky definujú úplne odlišne.
Arabom pochádzajúcim z územia bývalého britského protektorátu sa počas ostatných desiatok rokov podarilo mnohé: dokázali židovskú Samariu a Judeu v mysliach svetovej verejnosti premenovať na okupovaný Západný breh Jordánu, dokázali tú istú verejnosť presvedčiť o existencii pradávneho národa Palestíncov, hoci ešte po skončení druhej svetovej vojny tvrdili - protestujúc proti snahe OSN rozdeliť mandátne územie na dva štáty, arabský a židovský - že Arabi z Palestíny netvoria nezávislú politickú entitu. A gangy prepadávajúce Židov si ešte v roku 1948 hovorili Arabská oslobodzovacia armáda.
Arafat a Organizácia pre oslobodenie Palestíny začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia zadefinovali Palestíncov ako politický konštrukt bez akýchkoľvek jazykových, etnických, či kultúrnych špecifík a problém bol vyriešený: ostatné arabské štáty nemuseli ďalej riešiť čo s vlastnými, keď takmer z večera do rána náhle vznikol úplne nový a samostatný národ, ktorý sa má starať sám o seba. Dnešní Palestínci sú skutočne obeťami, no predovšetkým obeťami zrady svojich bratov a tiež mafie, vznešene nazývanej palestínska samospráva. Kto to už môže vedieť lepšie než oni samotní?
Syn jedného z lídrov Hamasu Mosab Hassan Yousef, ktorý vyrástol v Ramalláhu a bol členom Hamasu vysvetlil svoj pohľad zástupcom palestínskej samosprávy, Sýrie, Kataru, Severnej Kórey, Pakistanu, Venezuely a Iránu vo Výbore pre ľudské práva OSN, keď sa tieto ukážkové demokracie pohoršovali nad Izraelskou politikou.
