Čas hryzie ako besný pes a jeho zuby su otlačené na každom kúsku tohto domu. Ledva stojí... podlamujú sa mu múry, ako sa starcom podlamujú nohy, keď príliš dlho stáli bez pohnutia. Keď spadne, uľaví sa nám, odpíšeme si z tabuľky číslo popisné a z úcty k tradícii postavíme na to istom mieste jeho vernú kópiu zo sádrokartónu a lepenky. Laminátová imitácia drevenej podlahy nám zabezpečí optimálny prestup tepla z podlahového vykurovania.
Sú to už desiatky rokov odvtedy, čo na tomto mieste ktosi naposledy uviazal svojho koňa. Zo živej ulice sa stala pešia zóna a kone už v hrboľatej dlažbe z kopýt dávno nestrácajú podkovy. Veci, čo stratili význam smutne odumierajú. Mená koní si už nikto nepamätá. Mená ich majiteľov z pamäti pomaly miznú tiež. A miznú aj domy, v ktorých žili.
Madona s dieťaťom, anjel a baránok, čo sníma viny sveta. Možno už po ďalšom daždi skončia všetci štyria na dlažbe, tak ako končia bezdomovci, ktorých už nikto nikde nechcel. Z posledných síl sa pridŕžajú steny, unavení po 419 krutých zimách. Možno je práve táto ich posledná.
Niektoré domy držia pohromade už iba silou vôle. A tým, ktorým sa nedostáva už ani len tá vôľa pomáhajú obruče, skrutky a pásy, ktorými sú poobopínané, aby sa ich múry nebodaj nevybrali každý iným smerom. Invalidné domy s ortézami na každom kúsku tela.
Keď sa staré stretne s novým, nikdy sa naozaj nespriatelia. Imunitný systém starcov neomylne vypudí všetko, čo sa nehodí k pôvodnej DNA. Radšej by spadli, než by sa mali zrásť s tehlami, ktoré sú síce moderné, no chýba im duša.
Píše sa rok 2012, blíži sa jar, ktorú od jari roku 1658 delí pár storočí. Píše sa rok 2012... A niektoré domy v Starom meste ešte stále umierajú. Čakáme, kým čas urobí za dávnou minulosťou hrubú čiaru. Chystáme sa zabudnúť.
