Klišé, ktoré občas vidno v kine ukazuje rituál, pri ktorom blízky príbuzný po rozlúčke s mŕtvym telom zakrýva jeho tvár a za tónov srdcervúcej hudby zmierený s osudom odchádza. V skutočnosti to tak nefunguje skoro nikdy. Ľudia, ktorí sa lúčia niekedy majú tendenciu zakrývať, no iba málokedy ide o prejav zmierenia. Oveľa častejšie sa pokúšajú urobiť aspoň niečo z toho, čo robili, kým ich blízky ešte žil. Pokúšajú sa zakrývať zranené miesta, to vtedy, keď ide o obeť násilnej smrti, inokedy ho zakrývajú, lebo sám by sa v takej situácii iste hanbil.. A často im samým býva v tých neútulných priestoroch zima, nuž svojho blízkeho nevdojak zakrývajú v presvedčení, že mu tým pomôžu. Prakticky nikdy o ňom nehovoria v minulom čase. On ešte stále je, aj keď už v skutočnosti iba bol. Záleží im na dôstojnosti, voči telu prejavujú úctu, akoby ju prejavovali voči žijúcej osobe. Prijatie smrti prakticky nikdy nekopíruje faktickú smrť. A tak aj tí, ktorí zahynuli v zlomku sekundy naďalej žijú, kým ich smrť neprijme aj posledný z tých, ktorí im boli blízki.
Často potom prichádza premýšľanie, či je to tak dobre, alebo nie. Či medzičas medzi faktom a jeho prijatím nie je príliš dlhý, či je vôbec normálne, ak sa o mŕtvom hovorí, akoby ešte žil, či to neškodí, dokonca niekedy ľudia pochybujú o zdravom rozume tých, ktorí ešte nedokážu hovoriť o blízkej osobe v minulom čase. V zaslepenom presvedčení, že práve oni sami sú vlastníkmi toho najzdravšieho rozumu radia, náhlia sa, mudrujú, tlačia a poučujú spôsobom, ktorý až príliš často znamená len ďalšiu záťaž pre tých, ktorým zo všetkého najviac chýba úľava. V mene rozumu sa tak niekedy stávajú tie najnerozumnejšie veci.
Sú aj extrémy, no vo všeobecnosti platí, že ten zvláštny medzičas je nesmierne dôležitý pre šancu bez jaziev a neliečiteľných zranení spracovať traumatizujúci zážitok, akým smrť blízkeho bezpochyby je. Akékoľvek urýchľovanie, či snaha umelo skrátiť smútenie všetko len nesmierne komplikujú. Úmysly tých, ktorí chcú takto pomôcť sú bezpochyby čisté, no práve takými sa zvykne dláždiť cesta do miest, z ktorých sa bez vážnych následkov vrátiť nedá. Po desiatkach skúseností už viem, že práve trpiaci vedia najlepšie, koľko znesú a ako veľmi a ako rýchlo sa potrebujú konfrontovať s tým, čo pre nedostatok priliehavejších výrazov nazývame realitou.
Smieť smútiť tak, ako potrebujeme, je základným ľudským právom, len možno nezapísaným v múdrych knihách. Smútiaci potrebujú svoj vlastný spôsob a čas, nie vaše rady a múdrosti. Potrebujú iba, aby ste boli pri nich, nech sa deje čokoľvek. Na všetko ostatné si stačia sami. Len prakticky nikdy nechcú byť sami. Ak vám to aj hovoria, je to viac o vás, ako o nich. Keď hovoria "chcem byť radšej sám", hovoria tým v skutočnosti "chcem byť radšej sám, lebo cítim, že mi nerozumieš". Myslite na to včas. Raz zrejme aj vy budete potrebovať, aby vám rozumeli.
