A niekedy to býva inak. Niekedy niekoho unesú, no po čase sa vráti. Inokedy sa niekto stratí, vyzerá to beznádejne, no potom sa zrazu nájde a zvykne sa vravieť, že vstal z mŕtvych. Tú radosť, to šťastie, keď sa čosi také náhodou stane by som doprial každému z tých, ktorí už o svoju nádej prišli definitívne.
A tak skoro vždy a skoro všade prichádzame neskoro.
Ako som už raz písal, tí, ktorí zomreli náhle, umierajú pomaly. Pomaly síce, ale umierajú a nenásytný čas si z utrpenia blízkych odhrýza stále väčší kus. Keď sa raz nasýti, stane sa z mŕtvych a navždy stratených len nejasná spomienka, stopa v prachu dní, ktorú čas rozfúka a zmetie do nenávratna.
A tak tých ľudí stretávam už iba cez ich blízkych.
Sú v nich, sú nimi, prichádzajú a lúčia sa cez slová, ktoré po nich opakujeme, lebo ich včera ešte hovorili sami, neustelieme, aj keď by sa patrilo: nezavrieme knihu, ktorá sa povaľuje vedľa postele, v kútiku duše ešte dúfajúc, že TO nie je pravda a že si ten ktosi ďalšiu stránku prečíta možno už zajtra.
A tak sa zúfalo držíme nádeje, lebo beznádeje sa držať nedá.
A potom hovoríme neznámym ľuďom v modrých vestách, o ktorých existencii sme ešte včera nemali tušenia príbehy zo života tých, ktorí už živí nie sú, hovoríme ich tak presvedčivo, až majú tí cudzí ľudia pocit, že sa zakrátko otvoria dvere a vstúpi ten, o kom sa hovorí.
Ale nevstúpi.
Raz by som chcel častejšie stretávať živých. Kedysi mi nevadilo chodiť neskoro. Začína to však byť neznesiteľné.
