Mediálne skreslenia. Stávajú sa často a málokedy na ne reagujem, no keď Zlatica Puškárová predoslala, že “policajti dnes upozornili na zarážajúcu nečinnosť kamarátov obetí”, regionálny redaktor povedal “šokujúco vyznieva odhalenie, ktoré nám prezradili povýšení policajti” a z úst vyznamenaných policajtov Václava Štolovského a Petra Javorčíka mohli diváci počuť v nočnom spravodajstve 8.3.2011 vety, ako “bohužiaľ až následne sme zistili, že ďalší človek je ešte vo vozidle, keby sme to vedeli, tak určite by sme vedeli inak zareagovať... to sme sa teda dozvedeli až potom, nevedeli sme to hneď, ako sme prišli, pričom ostatní ľudia, ktorí boli hore, alebo prinajmenšom kamaráti vedeli teda, že vodič je ešte stále v aute, mohli teda to aspoň dať vedieť... musím povedať teda, že kamaráti z Handlovej, neviem prečo, nechcem sa ich dotknúť nejako, ALE JEDNODUCHO VO VODE NEBOLI... (???) sa nám nakoniec dostalo dokonca do uší (???), že nehodu nehlásili tí kamaráti, ale okoloidúci”, rozhodol som sa splniť dané slovo a povedať, čo považujem za nevyhnutné. Sľúbil som deckám - lebo tretiakov z gymnázia inak nazvať neviem - že pomôžem ich názor na vec odprezentovať verejne. Pred hodinou som sa vrátil z pohrebu obetí nehody. Ak by dvaja spomínaní páni na pohreb zašli, možno by si vypočuli na svoje vyhlásenia mnohé nepublikovateľné odpovede. Pokúsim sa o jednu publikovateľnú.
Skôr, ako čokoľvek iné však chcem upozorniť všetkých, ktorí by mali v diskusii pod článkom chuť vyrovnávať si účty s Policajným zborom, aby prestali čítať a išli inam. Modrý anjel s PZ SR spolupracuje už dlhodobo a máme obojstranne nadpriemerne dobré skúsenosti. Tento článok je iba jedným konkrétnym vyjadrením k jednému konkrétnemu nedorozumeniu. Nič viac, nič menej.
Najskôr fakty: Auto s piatimi pasažiermi prešlo pri predbiehaní do protismeru a po drobnej kolízii prerazilo zábradlie vodnej nádrže. Prevrátilo sa na strechu a potopilo. Na miesto nehody prišlo na základe volaní priamych účastníkov a svedkov postupne niekoľko zdravotníkov, policajti a hasiči. Interiér auta sa medzitým niekoľko minút postupne plnil vodou. Študent gymnázia Michal neskôr na potopenom aute vyrazil zadné sklo (to nebolo kvôli tlaku vody možné, kým bol v kabíne ešte vzduch), uvoľnil z bezpečnostných pásov dve spolusediace, Romanku a Natáliu a postupne ich vytiahol z auta k hladine. Sám, bez pomoci kohokoľvek zvonku. Podobne postupoval pri pokuse o záchranu Diany, ktorá sedela na prednom sedadle spolujazdca. Na brehu bolo v tom čase už niekoľko ich priateľov, zdravotníkov, policajtov a náhodných svedkov nehody. Policajt vošiel do vody v čase, keď sa okrem vodiča nachádzali mimo auta všetci ostatní. Spolu s kolegami pomohol Michalovi, Natálii a Romanke vyjsť z vody, v tom čase však už neboli bezprostredne ohrození na živote. Roman a Diana podľa správy súdneho lekára umreli utopením a podľa priameho svedectva osoby z kabíny auta ešte tesne pred záchranou Natálie žili. Faktom tiež je, že policajt Václav Štolovský prejavil zo všetkých prítomných profesionálov najväčšiu statočnosť a vošiel do vody, ktorá budila v tej chvíli všetko iné, len nie dôveru.
Na základe spomenutých faktov tvrdím: vaše vyhlásenia, páni, citované v úvode tohto článku sú nepravdivé, zavádzajúce a mimoriadne škodlivé. Navodzujú dojem, že riešenie situácie bolo v rukách niekoľkých od strachu paralyzovaných študentov a že nesú podiel viny na tom, ako to dopadlo. Predpokladám, že ide o vaše súkromné názory, ktoré však v tejto podobe do vysielania televízie rozhodne nepatria. Predpokladám, že nejde o oficiálny postoj Policajného zboru, aspoň si nespomínam na jediný zákon, či smernicu, ktorá by nariaďovala súkromným osobám riskovať vlastný život viac, než sú ho ochotní riskovať samotní záchranári - profesionáli. Z mojich súkromných rozhovorov s niekoľkými vašimi kolegami v posledných hodinách tiež vyplýva, že vami vysloveným očakávaniam jednoducho nerozumejú. Lebo veď jednu vec viete celkom iste: na mieste nehody sa okrem vami zmieňovaných detí nachádzalo aj niekoľko zdravotníkov, policajtov, dospelých svedkov udalosti a neskôr hasičov. Do vody však okrem Štolovského nevliezol ani jediný (nerátajúc špecialistov, ktorí neskôr likvidovali následky nehody). Decká pritom urobili niekoľko dôležitých vecí, ktoré často v podobných situáciách nezvládnu ani mnohí dospelí. Za prvé: v situácii ktorú ste predsa vy sami a aj vaši nadriadení vyhodnotili ako mimoriadne náročnú, nebezpečnú a hodnú vyznamenania sa v strese rozhodli neriskovať a tak každý z nich zachránil svoj vlastný život. Zdá sa vám to málo? Ak by podľa vašich očakávaní netrénovaní mladí ľudia v strese a bez výcviku “odvážne” skákali do vody, veľmi pravdepodobne by sme teraz miesto o dvoch mŕtvych hovorili o troch, štyroch, piatich, šiestich, možno siedmich. Za druhé: viacerí z nich napriek tomu, že sa vám "dostalo do uší" niečo iné telefonovali na núdzové linky a prispeli tak k rýchlemu príjazdu záchranárov, polície a hasičov. Za tretie: napriek niektorým medializovaným tvrdeniam prítomných záchranárov opakovane informovali, že sa v aute nachádzajú ďalšie osoby. Ak niečo zlyhalo, tak prenos tejto informácie medzi zasahujúcimi profesionálmi. Hovoriť za týchto okolností “kamaráti z Handlovej, neviem prečo... ale jednoducho vo vode neboli” a taktne vynechať, že podobne “zarážajúco nečinne” konali mnohí na mieste prítomní profesionáli, ktorí sú na podobné situácie trénovaní a za túto prácu platení je, jemne povedané, neslušné. Kamaráti z Handlovej vo vode neboli a ani nesmeli a nemali byť, skutočnému profesionálnemu záchranárovi by tam ani nemali chýbať. Neospravedlňuje vás ani stres z náhle získanej slávy a z televíznych kamier. Páni, toto sa jednoducho nerobí. Verejne ste im prisúdili vinu, no to policajtom neprináleží. O vine smie rozhodovať iba súd.
Povýšenie a odmenu vám zo srdca prajem. Odvaha vám zrejme nechýba tiež. Chcem vás však poprosiť o jedno: ak vás ešte niekedy v budúcnosti zas stretne 15 minút slávy, zaobchádzajte s ňou prosím s väčšou pokorou a uvážlivo, premýšľajte prosím nad tým, ako jedna veta vyslovená z úst policajta v televíznom spravodajstve dokáže naškodiť v duši beztak nahlodanej pochybnosťami. Deti stojace na brehu a aj deti z potopeného auta totiž tej noci konali rovnako: všetci chránili svoj život najlepšie, ako vedeli a ja som šťastný, že je to tak. Aj vďaka nim umreli v tom jazere len dvaja a ja som na nich hrdý. Na tých vo vode, no aj na tých na brehu. Zvlášť na Michala, ktorý by si tých vyznamenaní zaslúžil nepomerne viac, v spravodajstve však bol na rozdiel od vás vybavený niekoľkými slovami. Nevraviac o tom, že v prvých dňoch jeho hrdinstvo nezmienil na rozdiel od toho vášho nikto. Záchrana ohrozených životov je vecou profesionálov a na mieste nehody ich bolo viac než dosť.
Pocit, že ostalo bez pomoci je prirodzený u dieťaťa, ktoré sa musí samé dostať z auta. Pocit viny za neochotu skočiť do temnej hučiacej vody zasa prirodzene sprevádza tých, ktorí sa mohli iba dívať. Pocit viny však často nebýva totožný s vinou a v tomto konkrétnom prípade nie je vôbec na mieste. Napriek tomu ste však svojimi neuváženými vyhláseniami prispeli k tomu, že sa s tým pocitom budú musieť mnohí nevinní vyrovnávať oveľa dlhšie, ako je nevyhnutné. Nie je to fér. Tri dni sme s kolegami pracovali na tom, aby sa deti naučili dívať sa na svoje konanie ako na normálnu reakciu na situáciu, ktorá sa vymkla kontrole. Vy ste to odpísali jednou vetou. Predpokladám, že iba dosť dobre nerozumiete, aký má extrémny stres vplyv na ľudské správanie, že uškodiť niekomu nebolo vašim úmyslom a aj preto vám píšem publikovateľne. Skúste sa však spýtať rodičov detí, ktoré sa v tú noc vrátili domov živé, ako to vidia oni.
Prajem vám veľa šťastia.
PS: Toto nie je kritika Zlatice Puškárovej, ktorá nemá možnosť overovať a kontrolovať každú zo správ, ktoré číta, nič nevyčítam ani Michalovi Bujnovi, s ktorým mám aj z minulosti výborné skúsenosti a niekoľkokrát pomohol dobrej veci. Len reprodukovali počuté. Niektoré veci len nikdy nemali byť vyslovené.
