Chudoba všeobecná zavládla v krajiňe Uhrou a hladních davi a zástupi sa každje ráno o poljevku ťeplú a kus žvanca bijú všaďe, kďe spolki všemožnuo dobročinňje zadarmo poživeň rozdávajú. Víjavi srdcervúce, ktorje bi uhrónska cenzúra zverejňiť ňikdi ňedovolila, no nám sa predsa podarilo ogabať cenzorou, ponúknuc im slivovicu z najbohatších Slovenskích viňíc.. Keď sa cenzori na druhí ďeň ráno prebuďili s hlavibuolom ňje ňepodobním sopki víbuchu, boli už daguerrotipje na cesťe od hraňíc do vidavaťelstva prešporskjeho Peťit Press a na cesťe k zvedavjemu čitaťelovi ich veru zastaviť ňikdo ňedokázau.
Jaňičjari mrzkí na svojich malích tátošoch s krivimí kolesamí postávajú na každom rohu, ňedajúc pokoja pospolitjemu ludu, hrajúc svoju uherskú versiu konskjeho VW Pola otravujú slobodnú dušu národa ňeochotnjeho rjaďiť sa ňezmiselnimí dopravnimí predpismi.
Malí..
Menší..
A ešte meňší..
Po duokladnej analíze súsoší jazďeckích a ich ňeprirodzeňe malích prirodzení som dospeu k poťešujúcemu záveru a táto radostná správa sa muože šíriť do kažďej hladovej dolini v Hornom Uhorsku: ňjet večšjeho palošu (peňisu) na súsoší jazďeckom v celom královstve, ňež je na hraďe v Prešporku paloš koňa krála Slovákou, Slovenou a Slovjenou, velkjeho Svetopluka! Oddňes sa teda muože slobodňe nazívať Velkím, a hoci to ňemáme overeňje exaktňe, nuž historická skúsenosť z posledních mesjacou nám napovedá, že Svetopluk je dokonca ešťe večší, ňež bívau svojho času Alexanďer. Ba prjam Alexanďer bou možno Svetoplukovi sotva ňehodním sluhom, o kus porjadni menším, ňež je agent Pamír.
Porjadňeho kameňa a hliny na stavbu mosta ňemajúc, museľi si pri tejto pontónovej improvizácje reťazamí z bicikla dopomuocť a k účelu tomuto usporjadali úplňe največšju celonárodnú ňepovinnú zbjerku. Dňes tento most Reťazovím zovú, zaťjal čo národ pospolití a celí lud namjesto krúťeňja pedálou od zeme odráža choďidlá svoje a mjesto biciklou už šoferuje iba odrážadlá, bo úplňe všetki reťaze museu ňepovinňe odovzdať ako ďeputát štátu v tejto zbjerke.
A pritom celá Pešť a ešťe vjacej Buďín na dobrú vuolu Slovákou sú odkázaní. Kebi sme sa raz rozhodli nachať si Dunaj celí v Prešporku a ňepusťiť ďalej aňi kvapku, a to aspon celí jeden rok, ňemala bi zbjerka táto vonkoncom žjaďen zmisel a po dňe tejto našej velrjeki Uhri bi mohli choďiť peši a aňi sa pritom ňezablaťiť. Že sme si Dunaj ňeňechali úplňe celí pre seba, toť ukážka velkorisosťi Slovákou často inimí národmi zňeužívanej až nad únosnú medzu. Ňje je však všetko zlje, čo sa na Dolních Uhrách odohráva. Sú aj dobrje veci, takje, ktorje od našich vlastních pánou Buďínci odkukali, a potom sa možno stretnúť aj s takímto víjavom:
Vístavba novjeho historickjeho centra pokračuje ťempom prjam horúčkovitím, všemožnuo míti o slávnej minulosťi nám načim vilepšiť o príbehi novje a moderňje, abi sa hruďe obivaťelstva vzdúvali v hrďej píche. V jednom sa naši a ich politici dokážu zhodnúť do bodki: už aňi tá minulosť ňje je, čo bívala a mi ju musíme moderňizovať vždi, keď sa nám na to naskitňe príležitosť.
Uher Soros a všetci ostatní zapredanci sa pokúsili uplaťiť redaktora vislanjeho a všelijakimí úskokmi mu mazali okolo hubi med, snažjac sa zmaňipulovať pravďiví obraz situácje a docjeliť, že o koňoch a všetkom ich príslušenstve z bronzu o čosi prjazňivejšju správu podá, ňež je tá pravďivá. Fiškus redaktor síce naoko všetki ťje úplatki prijau a aj ubitovaňja v hosťinci bjednom a zablšenom si nachau zaplaťiť, jeho trjezvi úsudok to však vonkoncom ňijako ňeovplivňilo a tak poštovje holubi k Prešporku pravďivú správu ňesú.
Jeďiní úplatok, ktorjeho prijaťju sa v hruoze z ochorení ruoznich rozumňe vihou bola ponuka príčinlivej ďevi Melindi ochotnej vihovjeť mu vo všetkom a kedikolvek. Prefíkaňe mu to napísala po englicki, v snahe zatajiť svoj skutoční puovod.
Pri pohlaďe z okna hosťinca zablšenjeho na slzavje údolje rozpresťjerajúce sa všaďe naokolo napoďiv ostalo oko redaktora úplňe suchje. Nám zdochla koza, hňeď po nej druhá, lebo sme ju opíjajúc sa smútkom zo smrťi tej prvej zabudli nakŕmiť, nuž nach všetkím ostatním susedom zdochnú kozi všetki, buďeme si opeť všetci rovní. V lavom dolnom rohu daguerrotipje je socha stavbivedúceho.
Turuv z največších, no predsa sa v strachu z obrovskej Slovenskej holubice mjeru prestrašeňe krčí v kúťe, zaťjal čo holubica naša víťaznú cestu si razí naprječ Dolním Uhorskom: velká tak, že hoci je strach z nej zjavní v hruozou skrúťenej tvári Turula, do objekťívu sa nám už ňijako ňepomesťila.
Iba kďe tu sme ešťe narazili na mladje, čerstvo viláhnutje Turulčatá, ktorje sa často maskujú za vrani.
Zaostalí Uhri, ňepoznajúc vlaki a aňi lanovki pristúpli k vírobe vlastnjeho tipu dopravnjeho prostrjedku. Ňje je to aňi vlak, aňi lanovka, no opťimista bi mohou tvrďiť, že sú to obe ťje veci v jednom. Nám sa však zdá, že človek so zachovaním pudom sebazáchovi bi do takejto ňebezpečnej škatule v živoťe ňevkročiu. A tak to tu je so všetkím: ňič ňje je tak, ako sme zviknutí a dokonca aňi Pešť ňje je na Slovensku, hoci bi podla zákonou zdravjeho rozumu mala biť práve tam, bo tam je všetkím luďom najlepšje a všetci tam majú k sebe akosi bližšje a sú pohosťinní.
Chvílu po zotmení som sa ocitou na Námestí Sveťej Igeliti z Pešťi, patrónki obalovjeho prjemislu. Jej sin Ťetrapak v 13 storočí nášho letopočtu poraziu v bitke na Kartónovom poli pri Ňemoháči vojská Humusákou, barbarskích kmeňou viužívajúcich v boji muža proťi mužovi plastovje meče. Ťje boli aj zásluhou Ťetrapakovho víťazstva ňeskuor zakázaňje Žeňevskou konvenciou.
Aj misťer Jeger sa občas utňe, keď si majiťel krčmi uhňe.
Najstaršja písomná zmjenka o prítomnosťi Keltou na území Dolnjeho Uhorska, vzácni to arťefakt ňje ňepodobní málezu Rossetskej doski. Prvá písomná zmjenka o Keltoch sa nachádza v pravom dolnom rohu daguerrotipje aj s uveďeňím dátumu a hoďini.
V historickom centre Pešťe sa dá dodňes nájsť ňerebrandovaná versia loga vitvorenjeho Slovákom Raiom Krocom. Je síce pravdou, že si he ňepsravodlivo uchmatli Česi, no nám sa serióznim ahistorickím vískumom darí Kroc za Krocom dokazovať, že ešťe aj Česi sú vlastňe starí Slováci.
Po dlhom strádaní a prešlapaní úplňe všetkích pešťbuďínskich chodňíkou som to, čitaťel vážení, pochopiu: ňebuďe ňikdi dobre v krajiňe, kďe zaplaťíťe dvadsať peňazí, dobre sa najeťe, no popleťení personál vám ešťe peňazí tri celje ťisícki a ňemálo drobních do rúk speť vidá. Toto sa opakovalo s praviďelnosťou železnou a tolkokrát, že to ňemuože biť ďjelom náhodi. Komplexi z malej velkosťi palošou (peňisou) konskích, malích a ňesebavedomích vtákou všeobecňe, alkoholovú závislosť večšini národa k tomu pripočítajúc, to všetko spuosobuje, že počti tím inak velmi milím ludkom velmi ňejdú. Pre hrdjeho Slováka ňebuďe už ňikdi žjadnim problemom prísť do Pešťi len s peťďesjatkou v kapse, no o pár dní sa vráťiť na rodnú hrudu s vreckamí nadúvajúcimí sa ťisíckamí a stovkamí, hoci sa predtím zopárkrát opulentňe nažrau a prešjeu úplňe všetki dostupňje múzeá v okolí a ňehorázňe visokje vstupňje si do ňich zaplaťiu.
Kďe leží naša vlastná bjeda sme takto síce ňeobjavili, ale už vjeme, kďe leží bjeda Uhrou a zisťeňja taketo predsa musí duši prjemernjeho Slováčiska úplňe stačiť. Parom ber ňejakí smješni Ťelekom, nám treba onakvejšej zábavi. A keď nás naserú, tak si aj ten Dunaj nacháme iba pre seba.
