Jedným z najviditeľnejších styčných bodov medzi propalestínskym hnutím a neonacizmom je antisemitizmus. Pre tých, čo iba čakajú na príležitosť, aby ma mohli obviniť z neprípustného zjednodušovania ho však na chvíľu môžeme pokojne namočiť do zjemňujúcej aviváže: môžeme sa teda chvíľu tváriť, že vlastne nejde o antisemitizmus, ale o kritiku konkrétnych krokov štátu Izrael, či dokonca iba polemiku s jeho konkrétnymi politikmi. Každá aviváž však predsa len jedného dňa vypáchne a na povrch neomylne vyrazí dovtedy ťažko skrývaný pach žumpy.
Igor Cagáň a neznáma kráska zjavne árijského pôvodu..
V argumentácii si opäť raz vypomôžem citáciami Igora Cagáňa, ktorý sám seba považuje za úprimného idealistu a zrejme ním aj svojim zvráteným spôsobom je. Faktom je, že na rozdiel od väčšiny postáv na tejto zahmlenej scéne z času na čas vyrazí do útoku s odzbrojujúcou úprimnosťou a dáva nám tak možnosť detailne sa oboznámiť s mentálnym podhubím, z ktorého vyrastá priam fanatická nenávisť voči dnešným obyvateľom štátu Izrael u nemalej časti slovenskej verejnosti. Tá v poslednom čase prechádza fázou uvedomovania si vlastnej identity a verejného manifestovania postojov: prvým zreteľným prejavom tohto vývoja je zvolenie Mariána Kotlebu do úradu banskobystrického župana. Pri jeho zvolení iste svoju úlohu zohral aj jednoduchý protest voči aktuálnej vláde, bolo by však neprípustným zjednodušením tváriť sa, že jeho raketový nástup bol iba dôsledkom tohto protestu. Nebol, má oveľa hlbšie korene.
Dr. Nidal Saleh a Peter Basala - propalestínske a neonacistické súznenie duší
V stopovaní mentálnej a organizačnej spriaznenosti medzi neonacistami a propalestínskymi aktivistami sa nemožno vyhnúť ani publikačnej činnosti Nidala Saleha, rodáka z Nabulusu, ktorý však žije na Slovensku už desiatky rokov. S Cagáňom ho delí mnohé, no majú spoločnú schopnosť deklarovať svoje postoje úplne otvorene a bez obalu: táto schopnosť chýba mnohým im podobným palestínskym mysliteľom, ktorí sa v snahe ostať spoločensky prijateľnými uchyľujú k umelému zmierňovaniu svojich skutočných názorov. Je pritom úplne jedno, či sú pravicovo, alebo ľavicovo orientovaní a vôbec nerozhoduje, či sú skôr liberálni, alebo konzervatívni: ak dôjde na Izrael a Palestíncov, vyrazí na povrch iba nacionálny inštinkt a ten rýchlo prebije všetko ostatné. Je to v podstate prirodzené, politické názory a presvedčenia sú vecou neokortexu, zatiaľ čo pocit príslušnosti k nejakej tlupe, skupine, kmeňu či národu je umiestnený vo vývojovo starších segmentoch mozgu. Tie sa aktivujú v prípade skutočného, alebo zdanlivého ohrozenia a je takmer nemožné nad nimi získať racionálnu kontrolu. Má to aj svoje výhody, umožňuje to udržať štáty pohromade a vyberať od ich obyvateľov dane, zvyčajne je však tento proces spúšťačom zdanlivo nepochopiteľného správania navonok dobrých ľudí, ktorí sa zrazu dopúšťajú zlých skutkov. Práve tento mechanizmus umožnil, aby národ preplnený kultúrou a intelektuálnymi elitami dokázal za jedno storočie rozpútať dve svetové vojny, alebo aby tí milí Srbi vraždili pohodových chorvátskych susedov a tí im to zas oplatili rovnakou mincou len toť nedávno. Stačí len uveriť, že existuje MY a ONI - a potom ich môžeme zabíjať bez výčitiek svedomia. Viac, ako zrozumiteľne tento mechanizmus vysvetľuje Stanfordský experiment profesora Zimbarda.
Stačilo odpovedať na inzerát a stali ste sa súčasťou pekla: buď ako diabol, alebo obeť
Ten istý mechanizmus však umožňuje aj zdanlivý paradox, keď zjavne slušný a inteligentný mladý muž, akým nepochybne Kamil Kandalaft je dokáže v prekvapujúcej miere veriť rovnakým hlúpostiam, akých sú plné „diela" Nidala Saleha a dokonca ich šíriť ďalej. Na prvý pohľad predsa nemôže medzi Salehom a Kandalaftom existovať žiadne mentálne spojenie. Historiografia však práve preto nemôže pracovať len s prvým pohľadom, musí sa zamerať aj na ten druhý, či tretí. Až pri použití tejto optiky je možné porozumieť tomu, ako sa môže v téme palestínskej otázky šokujúco zhodnúť mladý ľavicovo orientovaný liberál Kandalaft, ultranacionalistický vyznavač tých najzvrhlejších konšpiračných teórií Saleh a neonacistický idealista Cagáň. Je príznačné, že každý z nich bojuje s nálepkou antisemitu iným spôsobom: Kandalaft tvrdí, že nie je antisemitom, lebo má medzi Židmi kamarátov a má ich rád, Saleh vraj sám je semitom a Židia podľa neho nie sú a teda antisemitom ani nemá ako byť, Cagáň to vidí ešte inak. Vraj „antisemitizmus ako čosi predsudočné a apriórne nejestvuje a jeho producentmi sú jedine a jedine židia." Samozrejme, vo všetkých troch prípadoch ide o ilúziu a ani jedna z tých možností neposkytuje ochranu pred antisemitskými inštinktami - ale ilúzia je opäť neuveriteľne silný a vo väčšine prípadov aj veľmi funkčný obranný mechanizmus, ktorý možno odstaviť iba dočasne a za cenu silnej traumy, ktorá nositeľa ilúzie donúti zmeniť názor. Normálny ľudský život je možný iba za prítomnosti troch základných ilúzií: Svet je bezpečné miesto. Mne sa nemôže nič stať. Som dobrý človek. V okamihu, keď sa niektorá z týchto ilúzií naruší, dochádza k traumatizácii a čím je väčšia, tým ľahšie dokážeme prekračovať naučené pravidlá a robiť veci, ktoré by nám za normálnych okolností pripadali nemožné. Stačí len slovo vodcu a pocit, že môžeme.
Srebrenica: aj na počiatku pekla bolo slovo.. Toto urobili obyčajní ľudia svojim susedom
Na aktiváciu vlastných obranných mechanizmov netreba veľa, no nezaobídu sa bez pocitu ohrozenia. Pocit ohrozenia nám spoľahlivo dodáva nepriateľ. Ideálnym nepriateľom je pre nás niekto, kto je sebavedomý, silný a dokáže presadiť svoje názory a postoje aj za cenu konfliktu, či použitia sily. Ak nám všetky, alebo aspoň niektoré z týchto atribútov chýbajú, dostaví sa u nás pocit ohrozenia a kruh sa uzatvára: pretože jedinou možnou reakciou na pocit vlastného ohrozenia je nenávisť a snaha zničiť protivníka skôr, ako on zničí nás. Existujú síce aj zdravšie mechanizmy, no tie sú spojené s priveľkým rizikom straty sebaúcty a s možným ponížením, pretože hrozí, že zistíme o sebe niečo nelichotivé. Ako je známe, kultúra obyvateľov blízkeho východu považuje poníženie za horšiu alternatívu, ako fyzickú smrť. Asi najvypuklejším prejavom tohto fenoménu je útok na dva najväčšie falické symboly Ameriky, budovy Dvojičiek. Amerike sa dali spôsobiť aj oveľa väčšie škody za použitia logisticky oveľa menej náročnejších postupov. Išlo však o útok na symbol, pri ktorom náklady a obete nehrajú úlohu. USA spolu s Izraelom tvoria pre podobných nešťastníkov úplne ideálny cieľ. V plnej miere to vo svojich publikáciách potvrdzuje aj Nidal Saleh.
České a slovenské servery, ktoré sa netaja svojim „alternatívnym postojom" k demokratickým zriadeniam Saleha milujú. V médiách stredného prúdu sa jeho meno objavuje len ojedinele, zato však beo.sk, prop.sk a viaceré ďalšie mu už roky venujú mimoriadnu pozornosť. Dôvod je zjavný: majú spoločného nepriateľa. Nejde o záležitosť posledných rokov a ani o reakciu na vznik štátu Izrael. Obdiv nacistov k islamu a podpora Hitlera od vrcholných imánov sa datuje ešte do čias rozmachu NSDAP v 30tych rokoch minulého storočia. Tento silný vzťah mal svoj odraz aj v obrovskej podpore arabských krajín Hitlerovskému Nemecku a aj v spojeneckých dohodách počas druhej svetovej vojny. Toto úplne neutralizuje mýtus o tom, že moderný antisemitizmus si Židia vykoledovali ustanovením štátu Izrael.
História sa teda opakuje. Krátky exkurz do minulosti jasne ukazuje, že medzi predvojnovým nacizmom a islamom existovali silné putá, personálne, no aj filozofické, akokoľvek sa mi bridí hovoriť o filozofii v súvislosti s nacizmom. Podľa Alberta Speera, Hitlerovho architekta a neskoršieho ministra zbrojnej výroby Hitler smútil: „Je našim nešťastím, že máme nesprávne (zlé) náboženstvo. Prečo ho nemáme také, ako Japonci, pre ktorých je sebaobetovania za vlasť najvyššou ctnosťou? Aj náboženstvo mohamedánov by nám vyhovovalo viac, ako kresťanstvo, ktoré je poddajné a vyčerpané." Podľa Johanna von Leersa, nacistického ideológa „existujú spoločné intelektuálne a morálne základy medzi Treťou ríšou, radikálnymi Arabmi a muslimskými fundalemtalistami." Leers si túto svoju teóriu z čias vojny potvrdil v praxi v šesťdesiatych rokov minulého storočia: konvertoval na islam a pod menom Mustafa ben Ali pracoval v Káhire v oblasti politickej propagandy.
Dovolím si v krátkej vsuvke odcitovať z materiálu Igora Cagáňa, ktorá perfektne dokumentuje spôsob uvažovania priemerného konšpirátora. Ide o reakciu na zrušenie prednášky Normana Finkelsteina, ktorá sa mala pôvodne konať v Košiciach a jedným z jej organizátorov bol práve Cagáň. Finkelstein, ktorý získava svetovú slávu zúrivou kritikou izraelskej politiky voči Palestíncom si dáva veľký pozor, aby ho nemohli obviniť zo spolupráce s neonacistami a keď zistil, kto je organizátorom, prednášku radšej okamžite zrušil. Cagáňova reakcia na banálny incident? „...prednášku s názvom „Memento doby: Sionizmus" zmarili práve chápadlá sionistickej chobotnice, ktorá musela v prospech svojich cieľov demaskovať niektoré svoje čierne kone v zálohe.. Otázko teda zostáva, kto sú „priatelia" pána Čejku? Sú nimi židovské organizácie na Slovensku? Alebo sú nimi ďalšie čierne kone a šedé eminencie" ako bašty sionizmu na Slovensku v podobe slovenských akademikov? Pre škodu slovenskej verejnosti, sionistická chobotnica je nanajvýš obozretná a demaskovala iba dve z tisícov svojich chápadiel: mašinéria sionizmu tak minimalizovala svoje škody a verejnosti predhodila iba mená Mareka Čejku a Tomáša Nociara. Koľko ich však v skutočnosti je? Na akých pozíciách títo sionisti so spochybniteľnou loajalitou štátu ich pôsobnosti pôsobia? Koľko sionistov klame, zavádza a negatívne pôsobí na psychický vývoj detí a študentov na slovenských školách a v slovenskom školstve? A koľko ľahko vydierateľných sajanov, teda miestnych spolupracovníkov Mossadu je v súčasnosti na Slovensku a V Českej republike v pozícii spiacich buniek? Zrazu sa nám sionistická chobotnica zjavuje pred očami, nie síce v celej, ale nevyhnutnej kráse.." V tomto štádiu paranoje už skutočne môže byť obrovský problém rozoznávať realitu od skutočnosti. Toto je spôsob uvažovania, ktorý už fakticky znemožňuje akúkoľvek skutočnú diskusiu, pretože Pravda je už vopred jasná a aj to, kto je je vlastníkom.
Obe - a vlastne zďaleka nielen tie dve - šialenstvá teda vznikajú na úplne rovnakom mieste v ľudskom mozgu a úplne rovnakým spôsobom. Jedným z obrovských problémov však je, že vývoj je možný prakticky iba jedným smerom. Stať sa z normálneho človeka antisemitom a stať sa vyznavačom konšpiračných teórií, ak ste predtým na také sprostosti neverili je možné pomerne jednoducho. Na tomto bohatnú bastardi z plátku ZEM A VEK. Smutné a smiešne zároveň je, že sa neustále opierajú do Ameriky, no skutočnú mekdonaldizáciu sveta informácií doviedli do dokonalosti práve ľudia, ako oni. Poskytujú ilúziu, že si stačí kúpiť jediný časopis a všetky doteraz nedostupné tajomstvá sveta nám budú zrazu odhalené. Instantná a skarikovaná realita balená v jednorazovom obale s neodolateľnou ponukou konečne VEDIEŤ. Programovo vytvárajú falošný dojem, že patria k tým dobrým a odvážne sa aj za nás postavili do cesty zlým na obranu Pravdy, hoci im v skutočnosti nehrozí vôbec nič a sú iba smiešni. Cesta späť je však prakticky nemožná. Mnohí fanatickí nacisti sa pod váhou dôkazov a bolestným rozporom medzi ideami a realitou síce dokázali ako tak spamätať, ich myslenie a charakter však už boli touto skúsenosťou zvyčajne nenávratne poškodené. Do istej miery možno hovoriť až o invalidite a doživotnom riziku recidívy, pričom pomerne rýchlo dochádza k oplošteniu emócií a rapídnemu poklesu schopnosti súcitu a empatie. Prečo je tomu tak? Svet je už zo svojej podstaty nesmierne zložitý a nepochopiteľný. Jediný spôsob, akým sa možno vyrovnať s týmto zásadným rozporom je nájsť si systém zjednodušení s skratiek, ktoré nám umožnia vidieť to podstatné a ignorovať detaily. Načo by nám bola informácia o počte stebiel trávy pri ceste, ak ideme na nákup do TESCA? Stačí nám vedieť, čo je Tesco a niekde v podvedomí tušíme, že bola vedľa cesty tráva. To stačí. Problém však nastáva v okamihu, keď nám ani ten systém skratiek a zjednodušení jednoducho nestačí a potrebujeme ich ešte viac. Existuje úplne tenká hranica medzi zdravým a chorým. Konšpirácia má na ľudský mozog prakticky navlas podobný účinok, ako droga. Poskytuje slasť, stimuluje rovnaké centrá, uspokojuje rovnakú potrebu a pomerne rýchlo na ňu vzniká závislosť. Zvyšuje sa agresivita a ochota použiť násilie, ak hrozí riziko, že niekto znemožní prístup k droge. Myslieť totiž naozaj bolí.. A tak je svet stále viac plný ľudí bez bolesti.
V jednej veci však súhlasím so Salehom a Cagáňom aj ja: Židia si za antisemitizmus môžu sami. Úplne stačilo, aby ničím nevyčnievali z priemeru, úplne stačilo, aby namiesto snahy o vlastný rozvoj ponižovali šikovnejších, stačilo, aby všetky svoje problémy pripisovali zlomyseľnosti iných. Keby sa nepokúšali o vlastný štát a kašlali na školstvo, keby im nezáležalo na vzdelaní vlastných detí a radšej by ich udržiavali v nevedomosti, keby sa už konečne prestali odlišovať od všetkých naokolo, mohli mať pokoj a žiaden antisemitizmus by nebol. Jednotkárov naozaj nikto nemá rád a už vôbec nie, ak sa aj vedia sami o seba postarať a nenechajú sa mlátiť od vypatlancov, ktorí ledva prešli druhou triedou osobitnej školy, nechajú svoje ženy umierať pri samovražedných atentátoch a posielajú vlastné deti po žobraní.
Nádej je ukrytá v niekoľkých dôležitých detailoch. Jedným z nich je fakt, že značná časť verejnosti je voči podobným lákadlám jednoducho imúnna a tam, kde sa niektorým rozochveje duša v očakávaní zjavenia instantnej Pravdy, im sa rozochveje maximálne bránica od smiechu nad toľkou hlúposťou. Vzdelanie, kultúra, dobre fungujúca ekonomika, dodržiavanie pravidiel a úcta k zákonu. To všetko možno nájsť v Izraeli, no v oveľa menšej miere v štátoch, ktoré s ním susedia. Všetci pritom obrábajú rovnako neúrodnú pôdu. Odpoveď, prečo je tomu tak si už musí nájsť každý sám. Úspešnejší bude ten, kto pri hľadaní odpovede použije mozog. Najlepšie vlastný. Aviváž vyprchala.
