Ján Čarnogurský je pre mňa symbolom čias, ktorým som presne nerozumel. Jeho hlas som prvýkrát počul v jednom z rán, v ktorých som s mojim otcom sedel nad šálkou horúceho mlieka s nalámanými kúskami chleba a cukrom, ktorý som najradšej cedil z dna šálky nerozpustený. A vonku bývalo ešte šero a chvíľu potom som musel ísť do školy. Jeho hlas znel v rannom vysielaní Slobodnej Európy a malo to tak ostať navždy. Jeho tvár som nemal vidieť nikdy. Vyrastal som pár kilometrov od niekoľkých takmer Eiffelových veží, ktoré mali za úlohu rušiť toto vysielanie: ako dieťa som sa tam párkrát vyskytol na exkurzii a všetky tie vrčiace skrine a blikajúce elektrónky a aj tí po zuby ozbrojení vojaci sa mi veľmi páčili. Ten svet mal dve tváre, vlastne to boli svety dva. V tom jednom stál muž v telefónnej búdke a volal na Západ. A v druhom bol socialistický režim, štátna bezpečnosť, armáda a veže vysoké tak, že občas driapali mraky.
Tie veže už tam nie sú. Tvár Jána Čarnogurského vídam dodnes. Zvyšky týchto dvoch svetov však ostali v každom z nás. Otázka znie, čo s nimi. Ešte stále definujú podobu našej politickej scény viac, než čokoľvek iné.
Bol jedným z prvých politikov, ktorých som si začal vážiť. A jedným z prvých, čo začali testovať hranice mojej tolerancie: často ich prekročil. S Jánom Čarnogurským sa líšim v názoroch na také množstvo vecí, že by som iba ťažko našiel iného politika, ktorý by mi pil krv tak, ako on. A práve preto – nie napriek tomu – som presvedčený, že jeho kandidatúra je správna. Vstup Jána Čarnogurského do prezidentských volieb je signálom, ktorý by nemal ostať nevypočutý. Bol politikom už v čase, keď sa mnohí dnešní politici ešte ani nevedeli podpísať. Je ním dodnes a symbolizuje Slovensko, ktoré už nie je v žiare reflektorov, má ale za sebou veľký príbeh a pre príbeh tejto krajiny verím, že aj budúcnosť. A ak sa stane prezidentom, asi s ním budem často nesúhlasiť. Bude však prezidentom, s ktorým budem nesúhlasiť rád. Nemyslím si, že sa za neho niekedy budem hanbiť. Už to samo osebe by bol nevídaný pokrok oproti dnešku. A zatiaľ nepoznám iného kandidáta, ktorý by lepšie reprezentoval oba tie svety a ich protiklady.
Ján Čarnogurský je často terčom nenávisti, úcty, niekedy pohŕdania, málokedy však nepremyslenej podpory. A ľahostajnosti už vôbec nie. Priemerný obyvateľ tejto krajiny si doňho premieta vlastné zlyhania s nebývalou silou. A je aj ideálnym hromozvodom, ktorému sú pripisované snáď všetky možné zakopnutia Slovenskej republiky. Iste, nie je obľúbencom médií. Čo je však skutočne jeho chybou, a čo len legendou ochotne živenou každým, kto potrebuje zamaskovať svoje zlyhania? Na to si každý z nás musí nájsť vlastnú odpoveď. Budeme musieť začať premýšľať, hoc mnohí nechtiac. Neverili sme Mečiarovi ani nos medzi očami, no lži o Čarnogurskom sme mu zbaštili takmer všetky. Dnes je konečne čas stretnúť skutočného človeka a vyrovnať sa poctivo aj s vlastnou minulosťou.
V tejto chvíli ešte netuším, koho budem voliť v prezidentských voľbách. Viem však, že účasť Jána Čarnogurského v nich donúti lenivých voličov k pohybu. A voľby, ktorých sa ako kandidát zúčastní budú o skutočnom stave tejto krajiny vypovedať viac, než voľby plné fešákov, ktorých jedinou snahou je nenaraziť. Je Slovákom viac, než by sa mnohým páčilo. Pre mňa je Ján Čarnogurský zárukou, že sa v nadchádzajúcich mesiacoch nebudeme nudiť. Aj preto podporujem jeho kandidatúru.
