Hneď v úvode podotýkam, že vzhľadom na úplne iné trvalé bydlisko sa ma voľby bratislavského župana vôbec netýkajú a je mi v podstate jedno, kto vyhrá. Čo mi ale jedno určite nie je sú lži a manipulácie, ktoré sa vo verejnej komunikácii tej milej dámy vyskytujú v pozoruhodnej koncentrácii. V tom prvom blogu sa obula do župana Freša preto, že sa na Stupavskom maratóne vraj hral na papaláša, kampaňoval a potom sa rýchlo vrátil klimatizovanou limuzínou do Bratislavy. Z tohto nehorázneho prístupu bola aj patrične rozhorčená: len škoda, že pamäť niektorým slúži lepšie, než jej nádejným voličom. Na jednom slávnostnom akte sa totiž nedávno stalo niečo zvláštne..
Pri pamätníku Milana Rastislava Štefánika sa uskutočnil pietny akt za účasti predstaviteľov Matice Slovenskej, politikov a rôznych viac, či menej dôležitých okresných podfešákov. Medzi politikmi stál pod strieškou za BSK Pavol Frešo a po jeho boku Monika Rôznomenná. Slávnosť sa začala a postupne zamudroval kdejaký koryfej národných vied, medzi nimi aj takí, ktorých by Štefánik hnal od pamätníka guľometom, ak by to bolo technicky možné. Nebolo, a tak slávnostný ráz tej udalosti narušili len holuby, ktoré ich nepozorným majiteľom uleteli z klietok a potom krúžili nad tou slávou a bolo to symbolické. Monika (v žltom pod strieškou), známa svojou ornitologickou vášňou bola v tom okamihu ešte neuveriteľne zaujatá pozorovaním množstva slobodných vtákov..
Ako vždy a všade pri takýchto príležitostiach, nechýbali kamery. Hrude snímaných sa hrdo vzdúvali a klesali v rytme srdca rozbúšeného pominuteľnosťou okamihu a oči sa zadumane dívali v diaľ. Keď ale štáby ulovili povinnú dávku kontextových záberov a vypli kamery čakajúc na rozhovory, ktoré dúfali uloviť po skončení aktu, Monika sa začala nervozne ošívať, obzerať dookola a potom sa spod striešky s ospravedlňujúcim pohľadom plachej srnky vybrala kamsi vzad.
Slávnosť v tej chvíli nebola ani v polovici, no Monika zrejme do agentského slúchadla obdržala alarmujúcu správu o znepokojení v najväčšom hejne baltických tresiek a bolo jasné, že si to bude vyžadovať jej okamžité nasadenie. Ako úplne prvá a nadlho jediná z pozvaných sa aj so svojou suitou, zavesená pod pazuchou nejakého ooblekovaného Nefedora vybrala z prebiehajúcej slávnosti preč.
Keď tento nenápadný útek spozorovala redaktorka TA3, bežala dlhou alejou za Monikou, aby jej neuniklo ani jedno duchaplné slovko. Monika nerada, no obetavo ostatný raz prehovorila...
...a potom už bolo len parkovisko a na ňom limuzína, tentoraz úplne naozajstná a klimatizovaná a Monikina. V diaľke už bolo počuť šumenie Baltu a tresky vraj dostali správu, že o ne bude dobre postarané.
Slávnosť trvala ešte viac, než polhodinu a okrem Moniky už nikto z pozvaných v sebe nenašiel tú drzosť odísť pred oficiálnym ukončením.
PS: s Pavlom Frešom niekoľko rokov na striktne profesionálnej báze spolupracujem na likvidácii následkov mimoriadnych udalostí v teritóriu BSK. Okrem profesionálnej korektnej spolupráce nás nespája ani osobné priateľstvo, nie som jeho voličom a ani priaznivcom SDKÚ, rešpekutujem však úrad, ktorý zastáva. Riešili sme spolu okrem iného povodeň v Píle a tiež situáciu na Devínskej ceste. Aj preto viem, že Monikine vyhlásenie, ako vraj Frešo "narozpráva o povodniach všeličo možné, ale keď sa pozriete, čo reálne v rámci tohto problému spravil, zistíte, že takmer nič," je v plnom rozsahu lživé. Len niekoľko týždňov dozadu som pri preberaní ocenenia stál pred poslancami Bratislavského samosprávneho kraja. Kolegom z viacerých neziskoviek a mne osobne postojačky tlieskali za riešenia, ktoré pomohli výrazne zmierniť trápenie občanov zasiahnutých povodňovou vlnou. Pointa? Stála a tlieskala mi aj poslankyňa Beňová. Tak neviem.. Tlieskala takmer ničomu? Možno ňou ešte lomcovala hanba za lži, čo na tému povodne napísala eurokomisárovi. Ako vidno, otriasla sa rýchlo a už zasa sa spolieha iba na krátku pamäť voličov. Ak by sa spýtala starostu Píly, inak nominanta Smeru, ako sa na nich Frešo údajne vykašlal a neurobil takmer nič, možno by sa aj niečo reálne dozvedela. Ibaže ona nechce.
A áno, s Monikou Beňovou nás spája vzácne vyrovnaná obojstranná hlboká vzájomná nesympatia. Priznávam bez mučenia. Nič to však nemení na pravdivosti toho, čo som uviedol vyššie.
