Volajme to pre zjednodušenie pravicou, aj keď to so skutočnou pravicou má spoločné máločo. Ale to aj Matica Slovenská so skutočnou maticou, tak vo co go.. Pravica žije v niekoľkých nebezpečných mentálnych skratkách. Je ich toľko, že iba ich výpočet by zabral celý jeden extrémne dlhý blogový článok, a to o písaní dlhých článkov čosi viem. Spomeniem teda iba tie, ktoré považujem za obzvlášť nebezpečné.
Jednou z tých skratiek je obraz Smeru ako klbka bezpohlavných a beznázorových postavičiek, čo skáču podľa zapískania svojho predsedu. Parlament ale nie je všetko. Pri svojej práci sa často stretávam s desiatkami ľudí zo samospráv a štátnej správy, ktorí sú nominantami Smeru. A až príliš často, než aby to bola náhoda s nimi spolupracujem na úrovni, ktorá zabezpečuje solídnu starostlivosť o občana v núdzi. Stretol som zopár starostov a primátorov zo Smeru, ktorí jednoducho rozumejú svojej práci a objektívne im nebolo ani v ťažkých situáciách takmer čo vytknúť. A stretol som nemálo babrákov, ktorí mali iba to šťastie, že sa aktuálne nachádzali v košiari niektorej údajne pravicovej strany. Smer by som nikdy nevolil a vo voľbách vždy hľadám napravo od stredu. Cesta však nevedie cez znevažovanie súpera. Smer iba razí vlastnú predstavu o riadení štátu a robí to efektívne. To naozaj očakávame, že sa ministri jedného rána zobudia a spáchajú harakiri, lebo pravica je morálne na výške? Smer vraj kradne. A pravicové strany nie?
Ďalšou obľúbenou skratkou je vzývanie zodpovedného voliča, ktoré už metastázovalo do neuveriteľných foriem: naposledy som sa cez slzy bavil na výzve predstaviteľa samozvolenej novostrany adresovanej blogerovi, ktorá zúfalstvo a bezradnosť samozáchrancov pravice ilustrovala až boľavo presne. Pre vlastnú potrebu si tento fenomén nazývam Veľkou Marcovou Pravicovou Revolúciou. Sakra: prevažná väčšina pravicových voličov prejavuje svoju zodpovednosť denne. Vychovávajú deti, pracujú tak, že im pomaly neostáva čas na súkromný život, berú si úvery a živia tento zasraný štát. Živia tiež politikov a pravidelne ich volia na výborne zabezpečené posty: inak povedané darujú konkrétnu vysokú životnú úroveň poslancom iba za nekonkrétne a zvyčajne vôbec nesplnené sľuby. Kde sa v záchrancoch pravice berie tá neskutočná drzosť, a akou si trúfajú od občanov pýtať ešte viac?! To naozaj jediné, na čo sa zmôžu je hádzanie vlastnej zodpovednosti na kritizujúceho voliča? Teraz sa chcú deliť so Samom Marcom o zodpovednosť za marazmus, do ktorého pravicu dostali vlastnou ideovou vyprázdnenosťou a neschopnosťou udržať pri moci vlastnú vládu. Super. Budú sa s ním rovnako ochotne deliť aj o bonusy plynúce z podielu na vládnutí? Teda ak sa k tej vláde ešte nejakým zázrakom v blízkom časovom horizonte vôbec dostanú..
Treťou brutálnou skratkou je predstava pravice, ako zrkadlového obrazu Smeru. Akýsi Protismer, či Nesmer. Teda jedna silná strana vľavo, rovnako silná napravo. Rovnaké metódy, rovnaká jednota, len znamienko má byť opačné. Problémom ale nie sú tri, či štyri rôzne pravicové strany, naopak. Volič napravo od stredu si chce a potrebuje vyberať. Problémom teda nie je existencia niekoľkých strán, ten poľahky vyrieši koalícia: problémom je absolútna a konkrétna zodpovednosť lídrov a členov týchto subjektov za vlastnú neschopnosť spolupracovať a dodržiavať písané a nepísané dohody. Problémom nie je, ak napravo existuje konzervatívna, liberálna či občiansky orientovaná strana: je však choré, ak sa namiesto pohľadu do zrkadla ľudia z tých strán opájajú fantáziami o tom, že práve oni povedú k svetlým zajtrajškom ten veľký pravicový Smer. Skutočný problém pravice má totiž podobu menného zoznamu niekoľkých desiatok lúzrov, ktorí ju doviedli tam, kde je dnes. Kým títo idioti nepadnú úplne na hubu, nikdy to nepochopia. Paradoxom z najväčších je to, že dnes si už skutočne zodpovedný volič pravice prakticky nemá z čoho vyberať.
Kým budú medzi voličmi a v stranách žiť tieto skratky a kým ich budú podlo živiť takzvaní lídri, nemá pravica šancu na úspech. Ten nie je vecou mesiacov, ale skôr rokov a reálne možno skôr desaťročí. Klinická smrť pravice skončí až vtedy, keď sa autentickí vyznavači pravicových ideí vrátia ku koreňom, na ktorých jedine je možné postaviť zmysluplnú alternatívu voči ľavici. Možno až vtedy, keď budú dnešní takzvaní lídri v hospicoch čúrať do plienok. Ktovie. A možno sa z toho už nepozbiera nikdy.
Zlou správou pre krajinu je, že najbližšie dvoje, troje, či možno štvore voľby nebudú priaznivci pravice voliť v dostatočnom počte. A tí, čo so škrípajúcimi zubami voliť predsa pôjdu zvolia zasa raz ono bájne menšie zlo. Pre vyznavačov tejto taktiky mám jedno meno: Ivan Gašparovič. Pamätá si vôbec ešte množstvo mojich pravicovo orientovaných priateľov, že práve jeho volili kedysi v mene menšieho zla? Ani sa nemusíme hádať, výsledok tejto voľby hovorí sám za seba.
Dajte už konečne pokoj a neotravujte ma blogmi, mailami a spamom o tom, ako ste práve vy tí, ktorí to celé otočia správnym smerom. Prestaňte otravovať blogerov a tváriť sa, že za vašu vlastnú tuposť môže aj niekto iný. Prestaňte klamať, že sme neurobili nič preto, aby sa niečo zmenilo. Živíme vás a ja som vás dokonca aj viackrát volil. Kým sa nespamätáte, viac nedostanete. Chcem vidieť spoluprácu, mravnosť, vieru, zodpovednosť, presvedčenie, vzdelanie, ideu a nechcem, aby ste kradli. Je to naozaj tak veľa?!
