Je zvláštne, že táto logická chyba nekole oči takmer nikomu. Sme vo vlastných očiach takí dokonalí, že nepochybujeme. A ak sa náhodou pochybnosť predsa len dostaví, vytesníme ju tak, že sa nám neobjaví ani v snoch. Pritom to máme denne pred očami, no aj tí najotvorenejší z nás sa tejto témy dotýkajú len neradi. Ak by sme sa tým totiž zaoberali, prišli by sme rýchlo na to, že tá otázka má iba dve možné odpovede a museli by sme pripustiť, že žijeme v sebaklame. A tak sa radšej klameme, že sa neklameme. A ak si niekto dovolí nám to pripomenúť, tak vlastne pomáha Smeru.. Ach jaj. Tú chybu robíme všetci, politici, aj voliči - no politici o nej už dávno dobre vedia. Iba sa o nej nehovorí. Od voliča sa očakáva, že bude tolerovať čokoľvek a že všetko znesie, lebo Fico a keď si politik narazí z vlastnej blbosti čumák, volič priskočí a pofúka mu zranené ego. Strany to chápu takto.
Kritikou skutočnej pravici neubližujeme. Ak by jej mal ublížiť nejaký smiešny blog, bola by to len smutná karikatúra. A ak je skutočne taká slabá, ako sa javí, nezaslúži si vládnuť. Ako mám veriť pravici, že dobre povedie krajinu v ťažkých časoch, keď dokáže považovať za smrteľné ohrozenie Sama Marca? Očakávať, že sa politici spamätajú a prestanú argumentovať Ficom pri každom vlastnom zakopnutí je úplne normálne, zdravé a legitímne. Všetko ostatné sú relativizačné kecy, ktoré majú zakryť skutočnú podstatu veci: fakt, že kráľ je nahý. A dokonca už ani nie je kráľom. Nie je ním, lebo ho nikto neberie vážne. Slovenská pravica v jej dnešnej podobe nie je schopná vyhrať voľby a ak ich náhodou predsa vyhrá, tak nedokáže udržať vládu. To nie je zlomyseľnosť. To je popis faktov. Žiaľ.
Na rozdiel od Mariána Šarkozyho som presvedčený, že chyba nie je vo voličoch. Aj v tých, čo volia so stále väčším znechutením, no hlavne v obrovskej mase nevoličov z donútenia sa totiž skrýva rozhodujúca sila, ktorá len čaká na lepšiu ponuku. Vyčítať Smeru, že nespácha politickú samovraždu je podlým zastieraním reality. To slabosť pravice, a nie sila Fica spôsobila, že táto väčšina nebola ochotná prísť k voľbám a nechať pravicové strany utrpieť ďalšie prekvapivé víťazstvo. A ani nepríde, kým sa namiesto poctivej politiky budú používať špinavé triky. Na Slovensku je dostatok názorovo ustálených a pravicovo orientovaných voličov, ktorí by mohli takejto vláde zabezpečiť pohodlnú ústavnú väčšinu. Mnohí z nich už nechodia k voľbám, no nie preto, že by boli hlúpi. Naopak. Nechodia preto, lebo sa už nechcú nechať klamať. Nechcú sa už dívať na politikov, ktorí sa tvária, že bojujú s Ficom a pritom vnucujú ľuďom ilúziu, že práve to je hlavným poslaním pravice. Lebo nie je. Nechcú sa podieľať na hre, v ktorej sa jedni tvária, že sú skutoční politici a druhí, že im to veria.
Páni z pravice: nedesí vás, že ste voličom znechutili voľby natoľko, že radšej znesú vládu Smeru, než by ju odovzdali do vašich rúk? Ešte vám nedošlo, že ich možno strácate definitívne? Mali by ste byť reprezentantami ich túžob, ale nie ste. Lebo volič pravice nestojí o neškodné štekanie vykastrovaných smutných psíkov z bezpečnej vzdialenosti na karavánu naloženú peniazmi z našich daní. Tá si už dávno pokojne blúdi krajinou na čele s vysmiatym pohoničom, ktorému je to pobrechávanie na smiech a rozptýlenie. Ako sa ale má báť politikov, za ktorými nestoja ani ich voliči?
Fakt, že aj volič má zodpovednosť za stav, v ktorom sa republika nachádza nikto nespochybňuje. Tváriť sa však, že volič môže aj za nedodržanie politikom daného sľubu je odporná lož. Tváriť sa, že volič nemá čo frflať, keď politik namiesto sebavedomého ťahu na bránu produkuje bezrizikové postávanie pri mantineli je podlé. A tváriť sa, že som politikom, aj keď sme ani ja, ani moja strana ešte ani len neprešli voľbami ju drzosť non plus ultra.
Keď sa už nádejný pravicový politik predsa len dokope k sebakritike, myslíte, že ho trápi, že nedokázal atraktívne odprezentovať svoj program a idey? Nie. Myslíte, že sa viní z nedostatku skutočnej odvahy, že rieši hodnotový konflikt medzi konzervatívcami a liberálmi? Ani to nie. Vynadá si, že nedokáže získať dôveru voličov, alebo udržať rovnú daň? Štve ho, že pravici chýbajú osobnosti, ktoré sa nerozsypú pri prvom náznaku odporu? Že sa pravica morálne opotrebovala a potrebuje skutočný reštart? Nie. Nie. Nie. On má so sebou iba dva problémy a v oboch je explicitne použité slovo "Smer" (!). Ten prvý a najdôležitejší si dovolím odcitovať: "Za situáciu v našom štáte môžem ja, pretože som nedokázal presvedčiť dostatok ľudí, aby nevolili Smer." Prisahám, toto si nevymýšľam. Nádejný líder pravice sa trápi tým, že neukecal dosť voličov Smeru, aby nevolili Smer. Ak existuje hranica pre oportunizmus, bola práve brutálne prekročená. Toto myslenie (ak toto ešte vôbec možno nazvať myslením) je skutočnou tragédiou Slovenska a príčinou ochorenia pravicovej scény. Chorobná fixácia na Fica a Smer a fascinácia vlastnými prehrami a pádmi spojená s omnipotentnými fantáziami o tom, že napriek tomu znova vstanú je jednou z príčin úbohého stavu napravo od stredu. Načo sa starať o voliča? Pozorujme sami seba a oboznámme s tým celý svet. Už sa náramne teším na ich volebnú kampaň: "Voľte nás a my sa opäť pokúsime ukecať voličov Smeru, aby nevolili Smer. Možno to zasa nevyjde, ale my to skúsime znova a potom ešte raz. A ak to náhodou zasa nevyjde, nič to, pofúkate nám bobo a budete nás voliť znova. Lebo my sme tá nová pravica, lepšia od starej." K tomu hymna so životnými pravdami Borisa Filana. Toto až fyzicky bolí.
Tajomstvo? Fico dosiahol maximum možného, postoj jeho voličov sa zvonka ovplyvniť nedá. Politici sprava však miesto toho, aby neutralizovali jeho vplyv na nerozhodnutých voličov a pokúsili sa ponúknuť zmysluplnú alternatívu sa vybíjajú v nezmyselnom boji s voličmi Smeru. Svojimi opakovanými zlyhaniami v tejto konfrontácii mu pritom zvyšujú skóre spôsobom, na ktorý sa nechytá ani tá najlepšia PR agentúra. Namiesto získavania vlastných voličov sa pokúšajú odhovárať iných. Nedávajú vlastné góly - faulujú útočníkov súpera, aby žiaden nedostali. Ibaže táto taktika má úplne opačný efekt: ich koza zdochla hneď dvakrát, zatiaľ čo tá susedova obdivuhodne prosperuje.
Aj preto píšem už druhý článok na túto tému. Prestaňte ma, páni pseudopolitici, nasierať fňukaním, že každý čo i len trošku kritický blog je klincom do rakvy slovenskej pravice. Tým iba urýchľujete vlastný pohreb. Správajte sa tak, aby som nemal chuť to všetko písať. To vaše fňukanie je síce geniálna volebná stratégia, ale len v prípade, že kandidujete na funkciu týždenníka v materskej škole. Vitajte vo svete dospelých. Berte si z neho príklad aspoň v tomto: Ficovi sú nejaké blogy srdečne u prdele. A že je ich tu na jeho adresu nepočítane, o tom si nemusíme rozprávať. Jeho voličom sú ale ukradnuté. Riešite si tu písmenká blogerov, zatiaľ čo on tam vonku zachraňuje svet a podáva si ruky s obyčajnými ľuďmi.
PS: nie som tu na to, aby som riešil, ako na to. No názor mám: v existujúcich stranách je nutné nájsť vnútorné ľudské zdroje a ak tam nie sú v dostatočnom množstve, získať ich zvonka. Presvedčiť ich, že je to dobrý nápad. Tie strany potrebujú transfúziu čerstvej krvi a návrat k podstate. Osloviť starých pardálov zo strán, ktoré sa už k hranici zvoliteľnosti nikdy nepriblížia, majú však niekoľko inšpiratívnych osobností. Po reštarte musia dať možnosť vybrať si tomu, kto sa cíti byť liberálom, konzervatívcom, či iným -om a začať odspodu. Schválne nepíšem od začiatku, pretože na zakladanie nových strán som vyslovene alergický, hoc som sám jednej do parlamentu nechtiac dopomohol - aj v tých ušmudlaných stranách sú stále príbehy z minulosti, na ktorých možno stavať. Začať čistiť, čo sa ušpinilo. Nemilosrdne. A potom programom, odvahou, inováciami a osobnostnou výbavou bojovať o voličov, ktorých je aspoň teoretická šanca získať. Potom o tých, ktorých dokonale pomýlili a prinútili ich voliť nových mesiášov. Mesiace. Roky. A možno sa to aj tak nepodarí. Ak strany nájdu spôsob, ako to zrealizovať, je možné, že sa pravica časom stane partnerom do bitky. Ak nie, máme smolu.
