Hneď na úvod sa hlásim k jedinej chybnej informácii z blogu o mediálnej poprave Ariela Šarona, kde som uviedol: „14 septembra 1982 však palestínski teroristi zavraždili prezidenta Bašira Džamaila." Podľa všetkého sa Gemayelovej vraždy v skutočnosti dopustil Habib Tanious Shartouni, člen Sýrskej sociálne nacionalistickej strany. Palestínci počas občianskej vojny zavraždili „iba" niekoľko iných potomkov Baširovho otca Pierra, vrátane vnúčat a širšieho príbuzenstva a z toho pramenil môj omyl. Zatiaľ poslednou obeťou atentátu z významnej libanonskej rodiny Gemayelovcov je Pierre Amine, jeho vrahovia dodnes neboli odsúdení. Z tejto nepresnosti vyvodil Kamil Kandalaft ďalekosiahle závery a pokúša sa navodiť dojem, že ak som bol nepresný raz, uberá to na hodnote všetkým mojim tvrdeniam. Je to samozrejme hlúposť - ale u tých jednoduchších čitateľov funguje.
V skutočnosti je to, kto zavraždil Gemayela úplne nepodstatnou epizódou a na dôležitých faktoch nemení vôbec nič: jednou zo základných príčin vypuknutia občianskej vojny v Libanone bola prítomnosť a expanzívne správanie takmer 400 tisíc (podľa Collela) Palestíncov. Pre ilustráciu uvediem, že išlo o územie menšie, než bývalý západoslovenský kraj. Podľa Ondreja Schutza, autora práce „Konsociačná demokracia v Libanone" išlo o „stav neudržateľný pre libanonskú vládu a najmä pre jej autoritu a suverenitu." Práve prítomnosť palestínskych gerilových organizácií a ich ostentatívna ignorácia platných libanonských zákonov boli spúšťačom dlhej a krvavej občianskej vojny. Palestínci napriek všetkým dohodám (napríklad Káhirskej dohode z roku 1969) uskutočňovali útoky na Izrael z územia Libanonu, hoci ten bol vždy vo vzťahu k Izraelu - na blízkovýchodné pomery - priateľský. Boli to práve Palestínci, kto dokázal rozdeliť obyvateľov Libanonu na dva tábory a donútiť ich k bratovražednému boju. A hoci bol Libanom pred vpádom Palestíncov relatívne demokratickou krajinou nerozdelenou fanatickou vierou, ale skôr politickými názormi na spravovanie krajiny, občianska vojna viedla k smutnému výsledku, keď sunnitskí moslimovia podporovali Palestíncov, zatiaľ čo kresťania sa stavali proti ich prítomnosti v krajine a boli skôr na strane Izraela. Palestínci teda dokázali za pár rokov úplne zničiť jednu relatívne fungujúcu demokraciu.
Ariel Šaron teda nespadol z mesiaca do fungujúcej krajiny a dejiny sa nezačali deň pred inváziou. Prišiel do Libanonu z Izraela. Z krajiny, ktorú v tom čase chceli vymazať z povrchu Zeme všetky ostatné arabské štáty, do krajiny, ktorú dohnali Palestínci k občianskej vojne. Šaron prišiel do krajiny, v ktorej už pred jeho príchodom zahynuli rukou palestínskych geríl desiatky tisíc miestnych obyvateľov. Nebolo to ale prvé palestínske angažmán podobného strihu: predtým stihli podobným spôsobom zatiahnuť do vojny Jordánsko a to sa im dodnes „odvďačuje" spôsobom, ktorý uvediem nižšie. Ariel Šaron stál proti odporným darebákom a vrahom a v takom boji len ťažko možno dosiahnuť úspech v rukavičkách. Nie, nie je to ospravedlňovanie násilia a ani relativizácia utrpenia nevinných. Je to len dosadenie konfliktu do kontextu, ktorý Palestínci pri opise situácie buď úplne vynechávajú, alebo uvádzajú len zopár nedôležitých faktov. Všetko v snahe nájsť jediného vinníka. Je ale naozaj Izrael tým najhorším, čo sa mohlo Palestíncom stať?
Nie, nie je. Uvediem zopár faktov: Jordánsky kráľ Abdulláh neudelil Palestíncom v 1948 vôbec žiadne občianske práva. Postupne ich síce získavali, no vždy to narážalo na obrovský odpor miestneho obyvateľstva. V Jordánsku ich dnes žijú 2 milióny a napriek tomu, že tvoria tretinu obyvateľstva sú im upierané práva na prácu, vzdelanie a prístup k zdravotnej starostlivosti. Pozor, napriek tomu sú momentálne práva jordánskych Palestíncov najväčšie zo všetkých. 300 tisíc ich však stále žije v táboroch a kráľ sa im pokúsil postupne odobrať štátne občianstvo: dokázal ho dať odobrať 40 tisícom, kým zakročili ľudskoprávne organizácie. Vo viacerých arabských krajinách žijú ďalšie stovky tisíc Palestíncov, no všade sa stretávajú s odmietnutím. V Saudskej arábii žije pol milióna Palestíncov bez prístupu k základným právam, v Sýrii zhruba také isté číslo: v Libanone, ktorý Palestínci kedysi takmer zlikvidovali ich žije 400 tisíc a až pred tromi rokmi im umožnili získať rovnakú prácu, ako Libanoncom. Musia však žiť v táboroch a majú len štatút utečencov. Kuvajt svojich 400 tisíc Palestíncov nemilosrdne vyhnal potom, ako sa pridali k irackým okupantom: z Iraku ich potom vyhnali ich bratia, islamisti, ostalo ich tam z celkového počtu iba 11 tisíc. V Egypte ich žije iba 50 tisíc, občianstvo ale nikdy nedostanú. Libanon a Egypt nedávno odmietli prijať Palestínskych utečencov zo Sýrie. A tak ďalej, a tak ďalej.. Ako je ale vôbec možné, že sa tak správajú Arabi k Arabom? Vysvetlenie je až bolestne jednoduché: vedia viac, ako dobre, čoho sú Palestínci schopní, keď dostanú šancu prejaviť sa. Od polovice minulého storočia až podnes stála táto skúsenosť stovky tisíc mŕtvych vo viacerých krajinách. To nie je o mojej nenávisti k Palestíncom. Toto sú číre fakty, ktoré jednoducho nijako nevykecáte, Kamil.
Toto všetko robia Arabi Arabom. Na toto sa Izrael zďaleka nechytá. Takto sa k Palestíncom správajú tí, ktorých pritom považujú za svojich bratov a na rozdiel od Izraela sa na nich verejne prakticky nesťažujú. Prečo, keď životné podmienky Palestíncov sú horšie v arabských krajinách, ako v Izraeli? Sme svedkami fantastického paradoxu: zatiaľ čo skutočné ponižovanie a príkorie zažívajú u svojich arabských bratov, zo svojho nešťastia vinia výhradne Izrael. Arabi robia peklo zo života Arabom, no najväčším problémom Kamila Kandalafta je Ariel Šaron a jeho - iste neveľmi humánne - metódy. V menšom sa tento paradox odráža aj v masakre v Sabre a Šatíle: skutočnými vrahmi obyvateľov štvrte boli arabskí falangisti, Kandalaft a s ním väčšina Palestíncov však obviňujú Šarona. Už spomínaný Amos Oz sa preslávil vetou, že je ľahšie milovať ľudstvo, ako vlastného suseda. O nenávisti ale možno tvrdiť presný opak: ľahšie je nenávidieť vlastného suseda, ako ľudstvo. Preto nie je predmetom nenávisti Egypt a ani Libanon, preto nepočúvame agresívne opľúvanie Jordánska. Preto je predmetom nenávisti Ariel Šaron. Symbol, osoba, prototyp muža, do ktorého možno konečne nasmerovať všetok hnev plynúci z pocitu vlastnej bezmocnosti a bezvýznamnosti. Je to hlúpe.. Ale perfektne to funguje.
Základnou metódou pallywoodskej propagandy je vytrhávanie informácií z kontextu. Týmto spôsobom je možné ospravedlniť aj úplne najväčšie zverstvá páchané Palestíncami a presne touto metódou pracuje aj Kamil Kandalaft. S biednym argumentom, že predsa o zločinoch Palestíncov už píšu iní, píše prakticky výhradne o kontroverznom, či zločinnom počínaní Izraela. Výsledný dojem je potom presne taký, ako zamýšľaný. Ak by sa niekto o svete blízkeho východu chcel dozvedieť všetko práve od Kamila, získa neuveriteľne pokrútený a falošný obraz zlého Izraela, ktorý si z nejakého tajomného dôvodu vybral Palestíncov za obeť svojej potreby len tak úplne bez dôvodu ubližovať iným. Pre vyvolanie zdania objektivity sa v citáciách Kandalafta a jemu podobných často objavujú aj Izraelci, alebo Židia z diaspory: akoby ich „izraelskosť" čokoľvek zaručovala. A tak sa veselo cituje Miko Peled, syn generála Matti Peleda, alebo Uri Avnery. Prípadne Amos Oz, človek preslávený nikdy neautorizovaným a zjavne vymysleným dialógom s Arielom Šaronom. Matti Peled napríklad považoval významného palestínskeho teroristu Abu Nidala z Fatahu za Šaronovho agenta, ktorý vraj poslal svojho bratranca zavraždiť izraelského veľvyslanca v Londýne na príkaz Ariela Šarona, ktorý tým chcel získať zámienku na útok (!). Podobných chorých konšpiračných teórií sú ich verejné prejavy doslova preplnené. Ďalším je je Norman Finkelstein, ktorého Palestínci doslova milujú. Tiež Noam Chomsky, držiteľ čestných doktorátov z nie menej, ako 38 univerzít, uznávaný profesor a vedec - tento fakt sa pri jeho mene donekonečna zdôrazňuje, hoci jeho akademické tituly sú z úplne inej oblasti, no ale kto už by si dovolil pochybovať o názoroch takejto pomazanej hlavy? Vedecké tituly sú nepochybne úctyhodné, majú však nejaký súvis s jeho politickými presvedčeniami? Ak je nositeľom akademických titulov, garantuje to správnosť jeho politických presvedčení? Samozrejme, že vôbec nie, ale vysvetľujte to priemernému čitateľovi, čo číta nejaký článok na webe: ten vie, že chlapík, ktorého meno hneď aj zabudol, nie je profesorom len tak náhodou. Je to zaujímavé: Židia vraj neuveriteľne klamú. Keď ale hovoria, čo sa Palestíncom páči, citujú ich s neuveriteľnou chuťou a zrazu sú zvestovateľmi pravdy. Nie pre argumenty, ktoré používajú, lebo rovnaké majú stovky palestínskych publicistov, ale preto, lebo sú Židia. Je to samozrejme opäť hlúposť, ale u tých jednoduchších čitateľov opäť funguje.
Takto efektne zneužíva palestínska propaganda boj na izraelskej politickej scéne spoliehajúc sa na to, že pre bežného slovenského čitateľa je rozdiel medzi miestnou pravicou a ľavicou úplne mimo rozlišovacej schopnosti. O skutočných pomeroch na politickej scéne Izraela nemajú bežní Slováci šajn. Ten je pritom klasickou demokraciou so všetkými výhodami a zároveň nevýhodami tohto zriadenia. Na vnútropolitickej scéne sa často odohrávajú hnusné a neférové súboje, kupčí sa s hlasmi, porušujú sa dohody, padajú vlády a nové sa ustanovujú občas aj veľmi nepeknými spôsobmi. Politická scéna je tam plná rôznych politikov, z nich niektorých možno považovať za štandard a iných zasa za extrém. A áno, občas sa aj tam dostanú do vlády ľudia Slotovho rangu, o skutočnej nebezpečnosti takejto vlády to však nič nevypovedá. Avnery a Peled patria aj na pomery Izraela k extrému a sú povestní konšpiratívnym videním sveta tak, ako aj veľká časť tamojšej ľavice. Avnery je vodcom obskúrnej „mierovej" organizácie Gush Shalom, ktorá sa snaží o mediálne efektné blokády. Peled je zasa príslušníkom rodiny, v ktorej je bolestne prítomný vnútroizraelský konflikt: jeho starý otec Avraham Katznelson bol prominentým sionistom a jeho podpis sa skvie na deklarácii izraelskej nezávislosti. Mikov otec Matti však už službu v armáde neustál a ako generál skončil po roku 1967: jeho dojemný obrat skončil tým, že si ho Palestínčania postupne úplne ochočili a nazvali ho Abu Salam (Otec mieru). Jeho syn je už len nešťastným dôsledkom nezvládnutej rodinnej krízy a ukážkou, ako môže dopadnúť neliečená posttraumatická stresová porucha: jeho lásku k bývalému nepriateľovi nenarušila dokonca ani smrť netere, ktorá vo svojich 13 rokoch zahynula rukou palestínskeho samovražedného atentátnika! Naopak, Miko sa vrhol do ešte väčšej propagácie nenásilného aktivizmu a hoci sa tvári, že mu ide o pravdu, napáda vo svojich verejných vyjadreniach prakticky výhradne len Izrael. Palestíncom je pritom jeho mierová aktivita na smiech a považjú ju za prejav slabosti. Toto sú teda obľúbené palestínske zdroje, ktoré nás majú presvedčiť, že si obyčajní a aj prominentní Izraelci myslia to isté, čo Palestínci. Nie, nemyslia, v absolútnej väčšine nie. Ale vysvetľujte to jednoduchšiemu čitateľovi..
Skúsim pre názornosť predložiť príklad takejto manipulatívnej citačnej stratégie: „Slovensko je stále viac nebezpečné pre svojich susedov. Hrozí akútne nebezpečenstvo, že v najbližšom čase napadne svojho južného suseda. Ako informoval významný slovenský politik Ján Slota, predseda vládnej strany SNS, Slováci napadnú tankami hlavné mesto Maďarska Budapešť s úmyslom spôsobiť veľké materiálne škody. Riziko pre obyvateľstvo žijúce v blízkosti hraníc je akútne a Maďarsko musí mobilizovať svoje vojenské jednotky. Dôvod na obavy má aj Česká republika, keď sa minister obrany za Slotovu SNS Ján Sitek bez vysvetlenia nezúčastnil stretnutia so svojim rezortným kolegom Výborným." Alebo: „Predseda politickej strany Naše Slovensko, ktorá zaznamenáva stále väčšie úspechy a v každých voľbách jej podpora medzi obyvateľstvom niekoľkonásobne vzrastá ohlásil snahu o vystúpenie Slovenska z Európskej Únie. Župan banskobystrického samosprávneho kraja Kotleba sa pritom nedávno stretol s maďarským veľvyslancom, ale vyhli sa otázke o územných nárokoch Slovenska. Pred krátkym časom významný slovenský politik Kotleba podporil Viktora Janukovyča a je zjavné, že občania Slovenska jeho masovou podporou vyjadrujú súhlas s politikou násilného potlačovania demonštrácií na Majdane."
Dokážete už lepšie doceniť citačnú stratégiu Pallywoodu? Tie slová účelovo pracujú s pravdivými faktami a snažia sa vyvolať dojem reprezentatívnosti. Účelom je navodenie dojmu, že nejde iba o názor Palestínca, ale aj o názor bežných Izraelcov. Je názor Slotu názorom Slováka? Iste. Je ale názor Slotu reprezentatívnym názorom slovenskej politickej reprezentácie? Iste nie. Poskytuje Slotova „slovenskosť" jeho názorom akúkoľvek relevanciu? Samozrejme, nie. Dôležité však nie je, aká je pravda. Dôležité je iba vzbudiť ten dojem. A že sa Slotove a Sitekove extempore odohralo v úplne inom čase a kontexte? A že sa tu fakty interpretujú úplne účelovo a iné zas úplne ignorujú v snahe potvrdiť vopred daný cieľ? No a? Iba mizivé percento čitateľov má schopnosť a chuť overovať si fakty a zdroje. Zvyčajne vystačí s tým, čo mu podajú médiá na striebornej tácke a dôležitá nie je pravda, ale jednoduchosť konzumácie. Vytúženým výsledkom je mentálna skratka: keď to hovoria aj Židia, tak na tom niečo musí byť. Je to tiež kolosálna hlúposť? Je. Ale u tých jednoduchších čitateľov perfektne funguje. Pallywood o zložitejšie uvažujúcich čitateľov nestojí, je ich štatisticky nevýznamné percento.
Ja viem, že to všetko je príliš zložité pre oko a um priemerného čitateľa a ani sa tomu nečudujem. Vytvoriť obrovský informačný šum a skresliť celkový obraz je zámerom tohto druhu propagandy, pretože jej autori sa spoliehajú, že to konzumentov správ prestane baviť a uzavrú si celý problém úplne jednoducho: nech sa tam tí blázni medzi sebou pokojne pozabíjajú, veď čo nás do nich? Keď nás príliš zabolí svedomie, pošleme palestínskej samospráve nejaké drobné a bude zas chvíľu ticho. Konečným cieľom vrcholných predstaviteľov palestínskej samosprávy je vzbudiť v občanoch Únie ochotu kupovať si pokoj a ilúziu bezpečia za horibilné čiastky, ktoré však obyčajní Palestínci nikdy neuvidia. Končia pár sekúnd po prevode na účtoch niekoľkých vrcholných predstaviteľov samosprávy. Európska Únia tak priamo financuje terorizmus a umožňuje tiež udržiavať pri živote totalitný systém, ktorého prvou a hlavnou obeťou sú práve samotní Palestínci. Obyčajní ľudia, ktorí sú následkom nevzdelanosti a sociálnej izolácie ochotní veriť, že za ich utrpením je v skutočnosti Izrael a za vrchol kultúrneho vyžitia považujú lynčovanie podozrivých na uliciach Gazy.
Podľa Sunday Times sa z humanitárnej finančnej podpory poskytnutej Európskou Úniou takmer 3 miliárd Euro „stratilo" 2.4 miliardy (!!!). Išlo o peniaze, ktoré Únia poskytla samospráve za necelé štyri roky, od 2008 do 2012. A aj ten smiešny zvyšok, ktorý ostal po tejto kolosálnej lúpeži bol podľa výsledkov kontroly tiež väčšinou použitý úplne nehospodárne a na projekty, ktorých úspešnosť je viac, než sporná. Nie je to šialené? Ak by ste velili palestínskej samospráve, stáli by ste ešte o vlastný štát? A to je reč iba o jednej časti obrovských finančných prostriedkov, údaje o miere kradnutie z peňazí USA a OSN radšej vôbec nie sú verejne dostupné a ja aj verím, že je to tak lepšie. Daňoví poplatníci by v USA rozpútali vlastnú občiansku vojnu, keby sa dozvedeli skutočné čísla.
A tak Pallywoodu nič iné neostáva, než produkovať vlastné public relations, ktoré má odvrátiť pozornosť od podstaty problému. Tu mu hrá perfektne do karát hlboko zakorenený antisemitizmus idúci naprieč štátmi a národmi, ktorý robí z Izraela ideálny cieľ. Ak by nemali Izrael, museli by si ho vymyslieť. A tak hoci oficiálny menný zoznam hovorí o 474 obetiach masakry, Kandalaft píše o 2 tisíckach. A tak sa ulicami palestínskych miest preháňajú znudené decká a pre objektívy kamier vyrábajú nevkusnú soap operu: keby to nebolo také strašné, mohli by sme sa aspoň smiať. Príbehy postrelenia, ktoré sa o pár minút končia náhlym vyzdravením, sanitka, ktorá sa na mieste objaví zázrakom tri sekundy po zranení, zábery statočného muža strieľajúceho dovnútra budovy, v ktorej však vôbec nik nie je.. A na Oscara možno raz navrhnú muža v zelenej prilbe, ktorý na objednávku televízneho štábu vytiahne z trosiek úplne akékoľvek mŕtve dieťa a nesúc ho v rukách sa zúfalo rozplače a keď sa záber nevydarí, pokojne ho znovu zopakuje. Zarážajúce je iba jedno: dokážu ukradnúť miliardy, no produkujú zväčša nepodarené zábery a komparz svoju pracovitosť preháňa. Umrieť za jediný deň trikrát je predsa len trochu cez čiaru.
Kamil Kandalaft pracuje predsa len o čosi salónnejšim spôsobom. Vystačí si s niekoľkými jednoduchými trikmi. Nebudem čitateľa zaťažovať všetkými, každý si ich iste v jeho deviatich blogoch môže nájsť do sýtosti. Tu sú len tri, ktoré ma zaujali:
- napísal som napríklad, že Šarona súdia samozvolené tribunály. Z toho Kamil dokázal odvodiť, že vraj používam totalitný slovník, lebo vraj Husákov režim podobne nazýval signatárov Charty 77 - ten ich pre zmenu nazýval samozvancami. Samozvolený sa Kamilovi podobá na samozvaný: výsledok - Bránik používa totalitný slovník na diskreditáciu oponenta. Prisahám, toto si nevymýšľam :o)
- nuž, ale prirovnať ma k vyznavačovi boľševických totalitných diskreditačných techník nestačilo: Kamilovi v ďalšom blogu moja (údajná) obhajoba Ariela Šarona pre zmenu zarážajúco pripomínala obhajobu Tisa neoľudákmi a antisemitmi. Keďže mu dopaľuje, že šliape na veľmi tenký ľad sa nevdojak rovno prizná k podfuku: „Aby sme predišli zbytočným vášňam, chcem zdôrazniť, že nejdem porovnávať masaker v Sabre a Satile s holkaustom; v mnohých ohľadoch sú medzi nimi veľké rozdiely. Čo porovnávam, je spôsob obhajoby Tisa a Slovenského štátu neoľudákmi so spôsobom obhajoby Šarona v Bránikovom texte." Takže udalosti sú neporovnateľné, argumentácia k nim už áno? Nesporne vedecký prístup. Nasleduje podrobná analýza mojich viet, alebo len ich častí a jeho vlastná interpretácia. Kandalaft nenecháva čitateľovi ani kúsok priestoru pre vlastné vysvetlenia. On mu rovno oznámi, kde je pravda. Najkúzelnejšia je potom pasáž, v ktorej ma viní z bolestínstva: „A nesmie chýbať ani bolestínsky nárek nad nespravodlivým svetom, ktorý podľa neoľudákov zákerným židom všetko prepáči, nedovolí ich kritizovať a ktorý je zlý a nespravodlivý k dobrotivému Slováčiskovi. V Bránikovom podaní je tým verejnosťou príliš kritizovaným dobráčiskom Izrael a tými protežovanými zákerákmi Palestínčania." A iba o pár viet na to zakončí Kamil svoje vlastné nenahliadnuté bolestínstvo doslova kráľovsky: „Ale so svojim neskrývaným a verejne deklarovaným odporom k Palestínčanom a obhajobou ich vrahov si môže kľudne užívať príslušnosť k VIP elite. Čo už." Kamil, navrhnem administrátorom blogu, aby si vás už konečne všimli, predišli by sme tým mnohým zbytočným emocionálnym zraneniam.
- a ešte rozkošná pasáž o mojej zlobe, ktorá však presne popisuje hĺbku a tragický rozmer Kandalaftovho problému: „Pán Bránik sa nie len že neohradzuje voči démonizácii Palestínčanov, on ich vo svojom texte sám tým najhorším spôsobom démonizuje. Kritiku ich politických predstaviteľov spája s očierňovaním palestínskeho národa ako takého. Veľkú časť textu venuje zobrazovaniu ich zákernosti a neuvádza ani jednu pozitívnu informáciu o nich. Podobne zmanipulované obrazy sa dajú vytvoriť o akejkoľvek skupine. Postupy ako degradovať hocaký národ, vierovyznanie, či rasu sú naozaj jednoduché. To nie je žiadne umenie, zvládne to bárzaký nácek so skončenou základnou školou. Len či to pánovi Bránikovi stálo za to. Svojim xenofóbnym paškvilom sa v spoločenskom suteréne ocitol spolu s tou najväčšou antisemitskou, rasistickou a xenofóbnou čvargou." Samozrejme, že som Palestíncov, ako národ nedémonizoval. Naopak tvrdím, že väčšina obyčajných ľudí dopláca na svojich politických predstaviteľov. Kamil klame, že podobné zmanipulované obrazy sa dajú vytvoriť o akejkoľvek skupine: nedajú. Nie je nič manipulatívne na tom uviesť nespochybniteľné fakty a aj kontext ich vzniku. Na svete jednoducho sú národy, ktoré možno obviniť z neznášanlivosti a masového vraždenia susedov a potom sú iné, ktoré by niečo také ani nenapadlo. Kamil je zároveň aktérom, aj obeťou obrovskej informačnej vojny, ktorú vedú Palestínci so svetom už desiatky rokov. Jej hlavným motívom je snaha vyhnúť sa pocitom viny za zločiny predkov a súčastníkov, alebo aspoň urobiť ich o čosi znesiteľnejšími. Podlý, no účinný spôsob na tíšenie tejto bolesti je obviniť iných.
V tejto informačnej vojne je na strane Palestíncov niekoľko druhov hráčov. Hlavnú úlohu v nej hrajú vodcovia frakcií, ktorí ovládajú finančné toky a majú v rukách absolútnu moc nad životmi a smrťou obyvateľov. Najtragickejšiu rolu však hrajú obyčajní Palestínci, ktorých držia vodcovia v nevzdelanosti a strachu a používajú ich ako živé štíty pri finančnom vydieraní Západu. Nezanedbateľnú úlohu však zohrávajú užitoční idioti, ktorí už dávno žijú svoj západný sen, mentálne a dušou však z Palestíny nikdy neodišli. To sa týka aj druhej, či tretej generácie zdanlivo naturalizovaných utečencov, ktorí však nikdy úplne nezrástli so stredoeurópskym kultúrotvorným kontextom a v akejsi pomýlenej podobe stockholmského syndrómu podporujú tyranov a utlačovateľov a stoja proti Izraelu, alebo aspoň proti jeho vrcholným predstaviteľom. Snažia sa tiež vyvolať dojem, že obyčajní obyvatelia Izraela stoja proti vlastným politikom, čo je nesmierne životaschopný - a úplne scestný - mýtus.
Problém je v tom, že tento náhradný svet je zložený zo samých ilúzií a mýtov a s každodennou realitou má iba máločo spoločné. Problém je v tom, že tento falošný svet poskytuje strápenej duši oveľa jednoduchšie vysvetlenia, ako ten skutočný. Problém je v tom, že nech tu napíšem čokoľvek, nedokáže to Kamil Kandalaft prečítať tak, ako to bolo napísané a porozumieť tak, ako som to myslel. A tak nás miesto triezveho a iste nie príjemného pohľadu na vlastných ľudí čaká ďalšie popieranie a vytesňovanie, pretože realita je jednoducho príliš neznesiteľná. Ľudsky tomu hlboko rozumiem. Svet informácií však nesmie byť riadený nezvládnutými emóciami a konšpiratívnym vnímaním sveta, v ktorom vždy za zlo môže niekto iný. Niekedy je to totiž úplne naopak. Niekedy zlo sídli uprostred nášho vlastného sveta a my sme jeho otrokmi.
Izraelci chcú svoj vlastný štát a doprajú ho aj ostatným národom blízkeho východu. Palestínci vo veľkej väčšine svoj vlastný štát nechcú a to je aj jediný dôvod toho, že ho nemajú. Chceli by ho, ale kladú si také nesplniteľné podmienky, že to s reálnym chcením vôbec nekoreluje. Predávať Trabant a pýtať zaň milión Euro nie je skutočnou snahou predať Trabant. Je to snaha donútiť celý svet skákať tak, ako pískajú oni. Keď sú deti malé, býva to veľmi roztomilé správanie. Keď sa tak správa nejaký národ, je to základný kameň budovania pekla. A predstavitelia palestínskej samosprávy sú úplne samostatnou kapitolou: im daný stav už dávno vyhovuje, pretože im umožňuje nekontrolovaný prístup k zdrojom, za aký by v normálnom štáte odvisli, či aspoň sedeli do konca života v base. To oni, a nie Izrael sú skutočnou prekážkou na ceste Palestíncov k vlastnému štátu. A ako som už povedal neraz, kým toto nepochopí väčšina obyvateľov a nepostaví sa svojim tyranom na odpor, nič sa nezmení. Kto verí, že palestínsky problém sa skončí zmazaním Izraela z mapy klame sám seba. Zničením Izraela by ten skutočný problém pre obyčajných Palestíncov iba začal. Nenávidený, no predsa umožňuje obyčajným Palestíncom zarobiť si a prežiť, lebo ich vlastní ľudia im niečo také neumožnia. Ťažko môžu dôstojne žiť v priestore, kde znalostná ekonomika končí pri schopnosti previesť ukradnuté peniaze na vlastný účet a kde sa vodovodné potrubie nevyužíva na zásobovanie vodou, ale výrobu rakiet Kassam. A toto je jediný a skutočný problém Palestíncov, milý Kamil. Ani zloprajný Bránik, ani Šaron, mŕtvy, či živý. Problémom ste si iba vy sami. Skúste sa s tým už konečne vyrovnať a začať odznova. Lebo to vaše vajatanie už poriadne dlho platíme aj my.
