Ešte v období zúriaceho socializmu sa v bezprostrednej blízkosti slovenských ciest objavili mnohé bezpečnostné vylepšenia. Podľa mojich informácií mali pôvodne slúžiť hlavne na ochranu chodcov pre vozidlami, ktoré by náhle zmenili smer a vyšli na chodník. Vidno ich v mestách dodnes, postupne miznú, ale na niektorých miestach majú neuveriteľne tuhý korienok a stále ich nájdete desiatky kilometrov aj na tých najnemožnejších miestach. Dokonca aj tam, kde žiadni chodci nie sú a ani nikdy neboli. Raz za čas výrazne natreté červenou a bielou, inde zas hrdzu neskrýva ani len milosrdná farba. Všímam si ich pozornejšie od jednej noci na bratislavskej Kolibe, strávenej v spoločnosti rumunského námorníka a jeho britskej priateľky Trishe. Fotografiu z tejto nehody nájdete na konci článku. Mrazivá pointa, a nie je mrazivá tým, že tej noci snežilo a mrzlo. Tej noci som len zistil, čo všetko dokážu bezpečnostné vylepšenia v podaní snaživých správcov našich ciest.
Je vám to zábradlie povedomé? Ak ste vodič, alebo sa autom vozíte častejšie, tento napohľad neškodný plôtik ste videli už stokrát. Keď sa však na jednej kôpke ocitne hrdza, nedostatočná údržba, nefunkčné spoje jednotlivých častí, nelogické umiestnenie a úplne drobná nehoda, stane sa z tohto nevinného diela smrtiaca zbraň. Na viacerých miestach som sa na vlastnej koži presvedčil, že na rozdelenie dielcov stačí jemne zatlačiť jednou dospelou rukou. Asi aj sami si dokážete predstaviť, čo potom dokáže auto..
Pre vyznavačov zvrhlej filozofie "Tak mu treba, keď nevie šoférovať" podotýkam, že podobná trubka sa do interiéru vášho auta dostane poľahúčky aj bez toho, aby ste urobili akúkoľvek šoférsku chybu. Stačí, že sa protiidúce auto nestrafí do svojej strany cesty, vytlačí vás a vy reflexne uhnete. Pokiaľ ste mali šťastie, nablízku neboli podobné vynálezy. Ak máte smolu, prejde vám hlavou spolu s vašou poslednou myšlienkou. Táto krásavica vás čaká na Račianskej ulici v Bratislave. Po celom meste má desiatky roztopašných kamošiek.
Nie som profesiou právnik a tak sa celkom nevyznám v zákonoch a predpisoch. Aj ako právnika - amatéra ma však neustále prenasleduje slovné spojenie "všeobecné ohrozenie". Ak toto číta nejaký právnik, mám otázku: ako by ste takéto konanie kvalifikovali? Nechať bezpochyby smrteľne ohrozujúce predmety vedome v bezprostrednej blízkosti jazdnej dráhy vozidiel sa jednoducho prieči zdravému rozumu, ak aj na túto alternatívu zákon náhodou nemyslel.
Ako správcovia komunikácií vraj pracujú odborníci na dopravu. Verili by ste?
Akých chodcov má chrániť toto monštrum? Žiadni tam nie sú, napriek tomu sa toto čudo v dĺžke stovák metrov na Bajkalskej v Bratislave nachádza, odkedy si pamätám svoju vlastnú existenciu. Správne nahrdzavené, stačí ťuknúť. Ostatné už ide samé.. Všimnite si prosím číhajúce tyče v pravom rohu fotografie. Tentoraz otočené v smere jazdy, no býva to aj presne naopak.
Prakticky všetky uvoľnené tyče sa nachádzajú vo výške hlavy, či hrudníka osoby sediacej v osobnom motorovom vozidle. Síce hrdzavé, zato však dosť pevné na to, aby prešli nielen sklom auta, ale aj plechom dverí a ich plastovými výplňami. Prípadne telom vášho spolujazdca..
Akí ľudia majú na starosti našu bezpečnosť? Možno by pomohlo, keby mala každá ulica povinne tabuľku s ich menom.
Vyhlasujem súťaž "Nájdi svojho správcu". A potom mu napíšte, čo máte na srdci. Možno to pomôže.
Za tri roky nehody na Kolibe postupne odhryzli zo zábradlia takmer 80 metrov (!). Vždy rovnaký scenár, vždy hrôzostrašné obrázky. Ale komu to vadí? Namaľujeme, odpílime, ideme ďalej.. Pritom by stačili zvodidlá a všetko by končilo odretými blatníkmi, a ak nie je dosť peňazí na zvodidlá, tak nech tam radšej nie je vôbec nič. V tomto prípade je možno menej nebezpečný strom. Ak sa vám doteraz zdalo, že zbytočne dramatizujem, pozrite sa na nasledujúcu fotografiu..
Zábradlie často vzbudzuje ilúziu, že dokáže zastaviť auto. Zvyčajne nedokáže. Ak predsa hej, vyzerá to takto. Auto pritom nešlo ani 40 km/h.
Pointa tohto konkrétneho príbehu je našťastie prekvapivo dobrá: v sekunde, keď videli, čo sa deje, námorník a angličanka sa inštinktívne objali. To zachránilo život muža, ktorý šoféroval auto a umožnilo pokračovanie vzťahu, ktorý vraj trvá dodnes. Oceľová tyč prešla opierkou. Iní však také šťastie nemali.. Koľko ranených a mŕtvych nás ešte čaká, kým zodpovední rozdajú bezdomovcom pílky na železo a nechajú ich odpíliť tých pár stĺpikov, na ktoré ešte zázrakom nestačí obyčajné odlomenie? Iste, je to trochu pritiahnuté za vlasy, ale konieckoncov ide o riešenie, ktoré neprináša žiadne ďalšie náklady, zato obrovské zisky v podobe zachránených životov. Je to zvláštny paradox: správcovia komunikácií vynakladajú obrovské peniaze a ľudské zdroje na údržbu a opravy objektívne smrteľne nebezpečných prvkov, ktoré už dávno neplnia žiadnu bezpečnostnú funkciu, pričom odstránenie tohto nebezpečenstva môže priniesť dokonca zisk v podobe desiatok ton starého železa. Nad logikou takéhoto konania ostáva stáť rozum - samozrejme za predpokladu, že nejakým disponujú. Dívajúc sa na žalostný a nelogický stav na našich cestách sa o tom dá začať s úspechom pochybovať.
