Premýšľali ste niekedy nad tým, kde je to vaše miesto? Kde sa to stane práve vám? Lebo ja premýšľam často. Vždy, keď stretnem taký príbeh, ale aj keď sa len veziem autom a práve nemám na čo múdrejšieho myslieť. Prečo? Lebo.. Tí, ktorí odišli to asi tiež nevedeli. Väčšina z nich netušila, že denne prechádzajú miestom, na ktorom o pár dní skončí ich život. Nevedeli, že už zajtra tam budú svietiť ich sviečky. Mysleli na sto iných vecí. Len sa to zrazu stalo.
Stretol som muža, ktorý prežil. Prežil, čo iní nie. Bol s nimi na mieste, odkiaľ oni odišli, no jeho si smrť nevzala. Síce veľmi tesne, ale predsa ho nechala žiť. Tým miestom nedokáže prejsť bez zreteľných obrázkov z toho dňa, aj keď už tých dní uplynulo viac ako tisíc a on to miesto míňa denne. Počuje zvuky, cíti pach, dodnes si pamätá, že púpavy boli tým prvým, čo uvidel, keď sa aj posledné sklo z prevráteného auta vysypalo do trávy. Púpavy boli krásne. To bolo prvé, čo si uvedomil, keď ho rozmarne pohladila smrť. Ktovie, či je to rovnaké, keď si podobnú banalitu uvedomíte ako to posledné. Púpavy boli krásne. A potom už nič. Len sa to stalo.
Je vlastne úžasné môcť na to nemyslieť. Môžete sa v živote spoľahnúť iba na málo vecí. Že si vás vaše miesto raz nájde, na to sa však dá spoľahnúť absolútne. Nech sa snažím, ako chcem, predchádzajúca veta ešte aj na mňa pôsobí nesmierne cynicky. Ale nie je, nebola tak myslená a nebola tak napísaná. Sú však vety, s ktorými si neporadíte. Napísali ste ich v dobrom a ony sa zmenili. Akoby samé. Len sa to stalo.
Ktovie. Možno sa raz dozviete, kde bolo to moje miesto. Vlastne.. kde je. Iba to dnes večer ešte neviem. Možno ním prechádzam denne, alebo je to miesto, ktorým pôjdem prvýkrát: ktovie. Možno tu tento článok ešte kdesi bude svietiť. Ak sa to náhodou dozviete, napíšte mi o tom do diskusie, lebo bez toho tomuto blogu prudko chýba pointa.
