Môjmu synovi ukradli bicykel. Túžil po ňom roky, roky prosíkal, snažil sa a aj si občas upratal, hoci to z duše nenávidel. Keď ho konečne dostal, vozil sa na ňom celý šťastný až do zotmenia a potom musel ísť na WC, tak si ho na minútu oprel o múr pri vchode a a keď docikal a letel zas von, bicykel tam už nebol. Z minúty bolo zrazu nikdy viac. Prečo o tom aj po rokoch píšem?
Zbil som svojho syna. Dodnes sa za to príšerne hanbím, lebo to bolo prvé, čo ma napadlo a hrozne som mu ublížil. Prišiel o niečo, po čom túžil najviac na svete, lebo veď čo môže byť pre maláho chlapca lepšie, ako odpružený bicykel? A pár sekúnd na to ho zbil jeho milovaný otec, takže okrem bicykla stratil ešte aj niečo iné. Nie, nešiel som hľadať zlodeja, neobrátil som hnev tam, kam patrí, schytal to nevinný.
Nie je chybou nechať si vonku opretý bicykel. Chybou je ukradnúť niečo, čo vám nepatrí. Už sme sa zmierili. Rezignovali sme, trestáme nevinným a špinám vždy všetko prejde. Nie pre Harabina, nie kvôli Ficovi. Pre ochotu podržať aprehry v nás samotných. Až niekoľko rokov po páde komunistického režimu komunizmus na Slovensku definitívne zvíťazil. Učili nás kradnúť celý ten čas, všetci sme kradli. Ten systém sme až teraz doviedli do dokonalosti, trestáme obete, nie vinníkov.
Staral som sa o les. Ľudia si kupovali lístky a smeli na jeden lístok odviezť z lesa jednu fúru dreva. Jeden lístok, jeden dátum, jedna fúra. Vynaliezaví podliezaví fiškusi však vyhútali zlepšovák. Nechali na kraji dediny postávať miestneho blázna s mobilom a keď ten videl odchádzať z dediny auto hnusného Blaváka, zavolal šikovníkom a tí vpálili do lesa znovu. S platným lístkom a platným dátumom v ňom. Pointa? Večer v krčme nebolo väčších hrdinov, všetci ich potrundžení konmagori ich uznanlivo potľapkávali po pleciach plní obdivu, ako šikovne vypiekli s tým milionárom. Kúpil som si do lesa auto vyrobené v roku 1982 za pár tisíc a večne na ňom niečo opravoval a predal ho neskôr so stratou a bol to vrak už v deň, keď som ho kúpil od ktoviekoľkého predchádzajúceho majiteľa. Pointa číslo dva? V ich očiach som bol milionárom na miliónovom aute a takých sa okrádať jednoducho musí.
Všetci do nohy bieli. Keď sa dovytešovali nad vlastnou šikovnosťou, po ďalšej runde piva snovali plány na masové vyhladenie hnusných Cigáňov, ktorí okrádajú slušných ľudí. A úprimne si to verili a veria dodnes. Líškali sa v snahe získať výhodu a ohovorili úplne každého v dedine, len aby mohli ísť do lesa prví. V sekunde, keď ste sa obrátili chrbtom, všetko bolo zrazu inak. Ani sa nezahanbia. Naopak. Sú na to hrdí. Nestalo sa im to neskôr. Majú to v krvi od narodenia. Jednoducho sú takí. A chcú nás konečne pretvoriť na svoj obraz.
Krčma s kuchyňou v átriu starého domu. Navonok, z chodníka a cesty priateľská a lákajúca na atmosféru 20tych rokov, no majitelia a personál s perverzným potešením otvárajú dvere a okná kedykoľvek začnú variť svoje hyperlacné menu. Spor trvá roky, za cenu strát na oboch stranách je konečne dosiahnuté nemožné: dvere a okno sú na niekoľko dní zatvorené. Úrad regionálneho zdravotníctva musel prísť povedať, čo každý normálny človek vie sám od seba. A potom znovu, s úsmevom a spikleneckým pomrkávaním pootvoria najprv okno a keď im to pár dní prechádza, otvárajú aj dvere. Najprv len na štrbinu, potom úplne dokorán a do toho hučí klimatizácia týraná tým nedostatkom zdravého rozumu. Personál pofajčievajúci v kuchyni nad hrncom lacnej polievky, ktorú v reštauračnej časti draho predávajú. Pokojne oželejú peniaze vyhodené z okna za 24 hodín hučiacu klimatizáciu chladiacu mestský vzduch, stojí to predsa za pocit, že niekomu pokazili deň. A potom sa na tom spolu pri kávičke smejú a vôbec im nie je do plaču. Neexistuje predsa lepší spôsob, ako zahnať nudu a prázdno, ktoré ovláda ich životy, než niekomu robiť z toho jeho života peklo. Ľudia, ktorí nedokážu pochopiť, ako sa Izrael správa k susedom a nahlas sa nad tým pohoršujú. Veď oni by to iste robili inak.
Učili nás, že jedno si myslíme a iné sa hovorí nahlas. Pádom boľševika to neskončilo. Už nemusíme, no akosi zo zvyku sme v súkromí strašne bojovní a plní odhodlania meniť svet, ale keď treba začať riskovať a netaktizovať, poprieme vlastné slová a ešte ukážeme prstom na iného, aby sme v hanbe neostali. Keď to urobí niekto nám, cítime krivdu. Keď to robíme my sami, ani sa nezačervenáme. Sme vlastne tak trochu hrdí, ako sme z toho zasa vykorčuľovali. Nepovažujeme to za špinavosť, považujeme sa za šikovných a životaschopných. Dokážeme prežiť v tom zlom svete, aha.
Choďte. Odíďte, odsťahujte sa do Ruska, na Kubu, alebo niekde na Kórejský poloostrov, kdekoľvek, kde je podľa vás tak dobre a kde vám konečne budú padať do huby pečené holuby a aj všetko ostatné úplne samé od seba. Špinavý západ? Odporné NATO? EÚ, bez ktorej by nám bolo sveta žiť? Kristepane, dajte nám už konečne pokoj. Nepíšte, nediskutujte. Ušetrite nás svojich názorov a svojich pocitov, ušetrite nás čohokoľvek, čo vás dnes napadne, aj tak sa to nedá počúvať. Toto je naša krajina, nie vaša. Je pre vás príliš pekná a nezaslúžite si ju. Vráťte sa do hrobu. Je mi z vás zle.
