Vidno ju z diaľnice tesne pred Bratislavou. Je takou samozrejmou súčasťou krajiny, že iba málokoho napadne, na čo sa práve díva: nenápadný vŕšok uprostred polí je vlastne mohyla navŕšená nad hrobom neznámeho bojovníka pred viac, než tritisíc rokmi. Podnes slúži ako výrazný orientačný bod a rátajú s ňou aj geodeti. A na jej vrchole rastie fotogenický dub. Z pohľadu zdiaľky je.. aspoň mne sa tak vidí.. jednoducho krásna. Priam láka preskúmať ju zblízka.
Ibaže, keď sa priblížite, obraz tej idilickej minulosti sa zmení. Mizne každým krokom a s ním miznú aj ilúzie o kultúre národa, ktorý sa na toto územie z pohľadu histórie dostal iba nedávno. Od západu mohylu lemuje oáza maštaľného hnoja vyššia od chlapa, zo severu zas na jej úpätí začína skládka akejsi čiernej hmoty, na ktorej odmieta rásť ešte aj burina. Odhadom 20 árov svinstva.
Ok. Veď slama trčiaca z družstevných topánok už prekvapí len málokoho. A tak sa snažíte nevšímať si ten shit a pokúsite sa vystúpať hore. Chyba. Keď som spadol úplne prvýkrát, chvíľu to vyzeralo, že sa do tela mohyly zaryli líšky v snahe vybudovať si noru. Pod milosrdnou burinou sú však podobných dier desiatky. Niektoré sú hlbšie ako meter a aj keď sú líšky prefíkané, zrejme pri hĺbení nory nepoužívajú lopaty a rýle. Stopy po nich sú doteraz zjavné na okrajoch tých jám. Hľadači pokladov s detektorom zas objavili ďalšiu zaujímavú lokalitu. Hlbšie než oni sa hádam dostane už len buldozér. V mohyle už nenájdete nič, čo by bolo z kovu.
Len si to skúste predstaviť: egyptské pyramídy obklopené hnojom. Alebo toxický odpad v Luxore.. Tutanchamónova hrobka vylepšená poľovníckym posedom? A diery po zlodejoch v stenách dávnych hrobiek? V Egypte by vás to rozčúlilo a hľadali by ste skrytú kameru. Na Slovensku vás však už nenaserie nič. Ani neprekvapí. Sme krajinou bez budúcnosti, lebo si minulosť nedokážeme už ani trochu vážiť. Už nie sme poddaní. Už sme len obyčajní zlodeji. V čase, keď mohylu navŕšili, v Amerike práve Maoyvia od Olmékov preberali hierarchický systém vlády a o pár storočí neskôr napísali v Indii Bhagavadítu.
V jamách po hľadačoch pokladov sa drží voda a postupne dokončuje dielo skazy. Horná tmavá úrodná vrstva stáročia spoľahlivo chránila návršie pre eróziou. Voda a vietor si teraz hlinu berú preč. Takýchto rán sú v tele mohyly tucty.
Smerom na východ a k diaľnici našťastie pekný výhľad nič neruší. Lavička, na ktorú by sa dalo posadiť a dívať do krajiny? Do zeme zabodnutá tabuľa a na nej aspoň zopár informácií o poklade, čo stojí priamo pod vami? Zabudnite. To sa tu nenosí. A sedieť sa dá akurát tak na polozhnitom poľovníckom posede.
Blog zvyknem končiť neúspešným pokusom o vtipnú pointu. Tu ma však vôbec žiadna nenapadá.
