Natália, na Slovensku je zvláštna situácia. Máme problém dopátrať sa úplne obyčajnej pravdy o Ukrajine. Prečo je to tak?
Ruská vplyvová agentúra si robí dobre svoju prácu (smiech).
Zo Slovenska ešte nebol vykázaný jediný diplomat, Z Česka a Poľska ich bolo hneď niekoľko. Aj to je pomerne silný signál.
Vyššia podpora Slovákov pre Rusko je daná historicky. Kým nezačal pred niekoľkými rokmi ruský tlak na Ukrajinu neúmerne stúpať, ani ja sama nepovažovala som za dôležité, kto je Rus a kto Ukrajinec. Začala som sa venovať histórii vlastného národa až v posledných rokoch. Ako má o nás vedieť niečo priemerný Slovák? Rusi nám ukradli dejiny. Ukradli minulosť a prispôsobili ju politickým záujmom. Kyjevu sa hovorí „matka ruských miest,“ to ale neznamená, že ide o ruské teritórium. V priestore Európy existovalo niekoľko slovanských kmeňov, ktoré už stáročia žili vlastným životom a kultúry jednotlivých kmeňov sa výrazne líšili. Rusi boli jedným z týchto kmeňov, nie jediným. U nás sa už v desiatom storočí stavali kostoly a knieža Vladimír prijal kresťanstvo – na Kryme, kde ho krstili Gréci. Dokázal postupne spojiť viaceré pohanské kmene a tam niekde vznikal zárodok národa, ktorý o mnoho storočí neskôr nadobudol vlastnú, ukrajinskú, identitu.
Krym je dnes neuralgickým bodom celého sporu. Rusi argumentujú historickými nárokmi.
Iste. No vynechávajú tú časť histórie, ktorá sa im nehodí. Touto logikou by si Krym mohli nárokovať Gréci, Turci, alebo Tatári a neboli by zďaleka jediní. V čase Stalina bol Krym prakticky púšťou. Centrálny zavodňovací systém bol vybudovaný neskôr. Krym je napríklad životne závislý od zdrojov vody z ukrajinského územia. V čase lokálnych vojenských konfliktov pred niekoľkými storočiami sa v spore s Poľskom Bohdan Chmelnický rozhodol obrátiť sa o pomoc na vtedajšie Moskovské cárstvo a územie dnešnej Ukrajiny sa stalo jeho súčasťou. To však ešte nebolo Rusko, nebolo to ešte impérium, o ktorého obnovenie sa usiluje Putin. Tu niekde sa ale začal rodiť dnešný problém. Cár Peter Veľký nariadil presťahovanie archívov, zničenie letopisov, kroník a písomností v ukrajinskom jazyku. Nastala silná centralizácia a argumentom bolo ohrozenie zvonka. To ohrozenie bolo skutočné, cieľom centralizácie však bolo niečo iné. Začalo masívne falšovanie dejín, ktoré pokračuje prakticky dodnes.
To znie skoro nepravdepodobne.
Pozrite sa na to na príklade Moskvy. V skutočnosti bola založená v polovici dvanásteho storočia. Rusi usilovne pracujú na posunutí tohto dátumu niekedy na začiatok jedenásteho storočia a ktovie, kde sa to zastaví (smiech). V tom čase už dávno existoval veľký Kyjev a snaha o vládu nad ním bola dôvodom nespočetných súbojov medzi kniežatami Ukrajinskej Rusi. Kyjev bol významnou metropolou ešte v čase, keď na území dnešnej Moskvy boli iba obrovské močiare.
Sú Rusi od Ukrajincov niečím odlišní?
Rusi sú agresívni. Často krutí, pre nás je to niekedy nepochopiteľné. Mnohé nás spája, no nepoznám Ukrajinca, ktorý by sníval o tom, že raz budeme mať svoje impérium. Nepotrebujeme kradnúť územia a stačí nám to naše. Rusi sú naopak posadnutí veľkosťou a o ňu opierajú svoje sebavedomie. Od rozpadu ZSSR sa Ukrajina nezúčastnila jedinej dobyvačnej vojny. Stovky tisíc mŕtvych, Osetsko, Čečensko, Gruzínsko, Krym a všetky ostatné napadnuté územia naopak pocítili bezohľadné ruské útoky. Ukrajinca na dovolenke v Egypte len ťažko rozoznáte od ostatných turistov. Rusa okamžite. Správajú sa nesmierne povýšenecky.
Prečo to robia?
Oni túžia byť veľmocou. Je to stáročná túžba, ktorá sa nikdy nenaplnila. Peter Veľký vysekal veľké okno do Európy, lebo cítil, že Rusko je zaostalá krajina a túžil z nej urobiť moderný štát západného strihu. Nepodarilo sa to a Rusko sa nikdy nedokázalo odpútať od svojej temnej minulosti. Túži po západe a zároveň ho nenávidí. To je zdroj toho navonok nepochopiteľného správania.
A Ukrajina je niekde na polceste medzi ním a západom.
Keď je nám ťažko, občas si vravíme, keď sa im nepáči, nech idú. Ľudia za Dneprom sú naozaj trochu iní. Ale pre štát by to znamenalo smrť. Na východe sú životne dôležité podniky a zdroje. A Putin si to dobre uvedomuje. Roky podporuje snahy východných Ukrajincov o spojenie s Ruskom, aby udržal Ukrajinu absolútne destabilizovanú. Tá navonok vyzerá ako suverénny štát, no v skutočnosti sa nikdy nevymanila spod ruského vplyvu.
Politici to nedokážu zmeniť?
Tento vývoj zasial do duše Ukrajincov paranoju. Všetci tu podozrievajú všetkých, jedni veria, že Pravý Sektor je projektom Moskvy, iní zas neveria, že Tymošenková nie je skorumpovaná Putinom. Smutné je, že na našej politickej scéne nie je ani jeden subjekt, ktorý by nebol pod zásadným ruským vplyvom. Dodnes nik nevie, o čom sa hovorilo na stretnutí Jaroša a Janukovyča. Oni si dokážu kúpiť hocikoho. Kto sa kúpiť nenechá, jednoducho ho zničia. Neviete si ani predstaviť, že je niečo také v Európe možné. Rusko voči západnému svetu dlho hralo hru na civilizovanosť. U nás sa na nič nehrajú. Nestojíme im ani za to divadlo. Nevážia si nás. Pre Rusov boli Ukrajinci vždy podradná rasa.
To platí bez výnimky?
Dlho som videla Klička našim budúcim prezidentom. Ako jediný z politikov si svoje peniaze zarobil na západe bez väzieb na miestnych oligarchov, vie sa pohybovať v spoločnosti zahraničných politikov, ovláda jazyk a má charakter. Vzdal sa však kandidatúry v prospech Porošenka a tým si ma veľmi nezískal. Čo bude ďalej, uvidíme. Rusi ho nemajú radi, a to je dobrá referencia (smiech). Spoločným znakom Ukrajincov je však sklamanie. Sme sklamaní vždy znovu a naše očakávania sa nenaplňujú.
Toto všetko jedného dňa priviedlo ľudí na Majdan.
Pre mňa to začalo 1 decembra. Nesmierne ma pobúrilo, ako sa bezpečnostné zložky zachovali proti mladým ľuďom a už som nemohla ostať doma. Bol nás tam milión a politikov to tak vydesilo, že sa nezmohli na odpor. V ten deň Berkut zmizol z ulíc. Niečo sa stalo a Ukrajinci si prvýkrát uvedomili vlastnú silu. Bol to zásadný moment. Z veľvyslanectva nás tam išlo viacero a v ďalších dňoch sme tam chodievali po práci. Pomáhali sme s tlmočením, podieľali sme sa na organizovaní starostlivosti o ranených a zabezpečovali komunikáciu s ľuďmi, ktorí nehovorili po ukrajinsky a prišli pomôcť Ukrajine.
Ale potom prišiel 18 február a nastal boj. Ako ste ho prežili vy?
Išli sme s kolegyňou z práce, no zrazu sme sa nevedeli dostať do metra. Metro jednoducho nepremávalo a doprava úplne skolabovala. Ľudia išli pár kilometrov domov niekoľko hodín v absolútnom chaose. Majdanci mali signály, že sa chystá útok a sústredili sa na barikádach. Boli pripravení odraziť útok, ako nikdy predtým. Náhle sa ale Berkut objavil na mieste, kde ho nikto nečakal, vovnútri námestia. V tej chvíli bolo jasné, čo sa stalo: titušky a Berkut sa dostali bez boja do stredu diania a úplne zaskočili obrancov. Vyšli z dvoch staníc metra a z niekoľkých servisných tunelov, ktoré nik nestrážil. Nastal absolútny chaos a bezprecedentné násilie. Náhle horeli stany, pneumatiky a odvšadiaľ sa ozývala streľba.
Oficiálne sa to volalo „protiteroristická operácia.“
Odišla som odtiaľ krátko predtým. Volal mi manžel, lebo sa bál, že som tam. Bolo to zvláštne, niekoľko sto metrov od Chresčatiku bola úplne iná realita. Iný štát. Iný vesmír. Smiala som sa manželovi, že robí zbytočnú paniku. Už o dve ulice ďalej ľudia netušili, čo sa deje.
A potom?
Po dvoch dňoch neustáleho násilia a prvých obetí na životoch Janukovyč vyhlásil prímerie. 20 februára mal nastať pokoj zbraní a politické rokovania. Skutočnosť ale prekonala najhoršie predstavy. Dav rozstrieľalo komando maskovaných mužov, ktorí odišli rovnako nečakane, ako prišli. V ten deň sme umreli všetci. Nedokázala som uveriť, že sa to stalo.
Čo bude ďalej?
Predtým som často pochybovala, no dnes som hlboko presvedčená, že chceme patriť do NATO. O Únii ilúzie nemám, pomohla by nám však aspoň s nastolením vlády zákona, to sa u nás nikdy nenosilo. Putin a jeho banda však dosiahli niečo, čo asi vôbec nechceli. Medzi mojimi priateľmi a známymi už prakticky nikto nepochybuje, že potrebujeme byť v NATO. Na Majdane umrela posledná ilúzia Ukrajincov o Rusku, ako partnerovi, ktorému možno veriť. Akokoľvek to znie neuveriteľne, v Rusku je už dlho štátnou doktrínou fašizmus. Za mnohé hovorí, že sa podobným charakteristikám už nevyhýba ani tradične veľmi opatrne formulujúca diplomacia. Na Ukrajine majú skutoční fašisti absolútne nevýznamný vplyv. Tí, ktorých za fašistov označujú Rusi žiadnymi fašistami nie sú. Nemám ku nim žiadne sympatie, ale jednoducho je to tak. Za všetko hovorí fotografia, ktorú Rusi šírili po internete. Je na nej hajlujúci Jaceňuk (momentálne resignovaný premiér – pozn. RB). Vyzerá to naozaj odpudivo, no videla som video, z ktorého je tá fotografia vystrihnutá. Jaceňuk zamával v reakcii na pokrik davu a s hajlovaním to nemalo nič spoločné. Takto z nás robia fašistov.
Nemáte obavy ani z práve vznikajúcej domobrany?
Myslíte národnú gardu?
Áno.
Istým obavám sa naozaj nemožno vyhnúť. Ale jednoducho bude potrebná. Na východe už nie sú zložky, na ktoré by sa dalo spoľahnúť. Možno to vyznie cynicky, ale štát nemá toľko peňazí, koľko im vedia zabezpečiť Rusi, oligarchovia a vodcovia mafie. Kúpili si ľudí z tajnej služby, polície a platia si aj súkromné armády zložené z kriminálnikov, ktorým bola za službu ponúknuť beztrestnosť. Štátna správa v niektorých častiach východnej Ukrajiny prestala slúžiť záujmom Ukrajiny. V tejto situácii naša agentmi Ruska prelezená armáda bez pomoci iných zložiek jednoducho nedokáže zabezpečiť územnú celistvosť. Ak nezasiahnu, bude to začiatok konca Ukrajiny. Jednoducho nás roztrhajú na kúsky.
Čudná vojna.
Otvorený boj prebieha iba na izolovaných územiach. Podlá vojna však prebieha už roky a má rôzne formy. Rusi popierajú prítomnosť vojakov a oficiálnych zástupcov bezpečnostných zložiek. To však neznamená, že neprebieha masívna infiltrácia našej spoločnosti neoficiálnymi štruktúrami podriadenými ruskej tajnej službe. Najväčšou chybou západu je presvedčenie, že k boju o Krym došlo pre nejaký jazykový zákon a že to bolo náhle rozhodnutie. Putin sa v skutočnosti rozhodol už dávno. Viac, ako päť rokov prebieha programový a precízne naplánovaný útok na základy bezpečnosti nášho štátu, siloviki si pripravovali pôdu napríklad cestou ovládnutia fanúšikovských základní športových klubov. Dnes majú nad nimi absolútnu moc. Ako huby po daždi tiež rástli počty klubov bojových umení, ktoré sa volajú panter, lev, tiger, puma, jaguár, kobra a vedú ich inštruktori z Ruska. Priťahujú istý typ ľahko ovplyvniteľných mladých mužov a postupne tak vzniká obrovská armáda vytrénovaných agresívnych bojovníkov orientovaných na boj zblízka verných veliteľom, ktorí sú zasa verní Rusku. Časť tejto armády bola využitá pri antimajdane, no to zďaleka nie je všetko. Stojíme proti na všetko odhodlanému nepriateľovi.
Rozhodne netrpíte optimizmom.
Nie je dôvod. Viem toho priveľa a nemám prečo sa domnievať, že sa to celé stalo náhodou. Zo dňa na deň sa na Kryme objavili tisíce perfektne vyzbrojených mužov s profesionálnym logistickým zabezpečením, mali k dispozícii spravodajské informácie, mapy, plány budov a inžinierskych sietí. Pri svojej práci jednoducho získavam informácie, ktoré vylučujú akékoľvek pochybnosti a ilúzie. V našich kruhoch sa hovorí, že rozhodnutie pre anexiu Krymu padlo v Kremli už pred desiatimi rokmi. Došlo by k nemu ešte skôr, no Putin uprednostnil olympiádu. Skôr si to jednoducho nemohol dovoliť z propagačných dôvodov. Reči o CIA, Amerike a strachu z ohrozenia sú iba bluf. Putin potreboval Krym, tak si ho vzal. Jemu je jedno, čo si myslí svet, on chce vládnuť Rusku. Iné mu ani neostáva. Peter Veľký nasadil latku príliš vysoko. Buď bude ukazovať svaly, alebo padne. Rusi slabosť neodpúšťajú.
