Uvedomoval som si často prítomosť paradoxov. Bolo ich tam hneď niekoľko: už dve desiatky rokov médiá veriacim vyčítajú, že sa nedostatočne dištancujú od pravicových extrémistov. Keď to však v sobotu urobili bezprecedentným tlačovým vyhlásením, prevažná väčšina kľúčových médií to jednoducho odignorovala. Autori blogov tiež frfľali, že organizátori iba bojujú proti potratom, ale neponúkajú žiadne riešenia pre matky, ktoré sa v ťažkej situácii rozhodujú si dieťa ponechať: v skutočnosti bol hlavne v sobotu v Košiciach skutočne bohatý program plný rôznych odborníkov zameraný práve na hľadanie takýchto riešení. Opäť ostal úplne bez pozornosti médií. Skutočných názorových radikálov pritom bola medzi prednášajúcimi menšina.
Bezpečnosť účastníkov bola predmetom opakovaných pracovných stretnutí na pôde Krajského riaditeľstva Policajného zboru SR, ktorých sa zúčastňovali desiatky profesionálov z radov polície, mestskej polície, iných bezpečnostných zložiek, magistrátu a dopravného podniku. Bezpečnostný projekt nadobudol definitívnu podobu v sobotu ráno: úlohou organizátorov a dobrovoľníkov bolo za 30 hodín aplikovať ho do praxe. Okrem mňa a ďalších dvoch osôb žiaden člen hlavného tímu nemal so zabezpečovaním podobných podujatí žiadnu skúsenosť. Rovnako všetci dobrovoľníci na kontrolných bodoch, ich vekový priemer sa pritom pohyboval nebezpečne nízko. Typickou esbéeskárkou tak bola drobná krásna blondínka, či bruneta tesne pod 20 rokov a tesne nad 40 kilogramov, ktorá v ruke držala vysielačku úplne prvýkrát. Výsledok? Zo siedmich krízových scenárov sa nevyužil ani jediný, po celý čas pochodu kontrolné pracovisko fungovalo v normálnom režime. V projekte sme očakávali zdravotné komplikácie a stratené deti. Dve osoby boli odvezené do nemocnice pre zdravotné komplikácie bez ohrozenia života, niekoľko osôb bolo ošetrených na mieste pre drobné poranenia, stratilo sa dokopy trinásť detí, všetky sme našli ešte skôr, ako sa skončil pochod. A ešte som priviedol k slzám dcérku poslanca Vašečku, lebo som sa jej vôbec nepáčil. Toľko k bezpečnostným incidentom.
V dave sa tiež objavilo niekoľko desiatok darebákov. Vytrvalo mávali veľkými vlajkami a ako je u nich zvykom, pokúšali sa opäť raz priživiť na cudzej mediálne zaujímavej akcii. Na pochode za život sa však ocitli omylom, očividne ich pritom zaskočila vysoká účasť osôb rómskeho pôvodu: odhadom ich tam bolo niekoľko stovák. Možnosť vidieť Jánošíkových nasledovníkov bezradne postávať plece pri pleci s mnohodetnými rómskymi rodinami bola jednou z mála mojich škodoradostí. Pána Kotlebu som oboznámil s pripravenými bezpečnostnými opatreniami a upozornil ho, že sa na organizátorov môže kedykoľvek obrátiť, ak by sa cítil ohrozovaný extrémistami. Naklonil hlavu a ubezpečil ma, že ak nejakého stretne, vybaví si to s ním sám.. To bolo všetko. Po celý čas konania pochodu nedošlo podľa bezpečnostných zložiek štátu k žiadnemu prejavu, ktorý by presiahol zákonné hranice a umožnil by im zasiahnuť. Žiadna masová podpora ani jednej z týchto skupín sa nekonala. Ľudia ich zvyčajne len obchádzali a ignorovali. Sobotňajšie KO od organizátora a prítomnosť množstva rómov im tento pochod dokonale znechutili. Bude sa treba čoskoro zamyslieť nad zmenou stratégie. Pochodujúci chcú ochranu všetkých životov bez rozdielu. Darebáci len niektorých, a to jednoducho nejde dokopy.
Samotný pohyb davu bol riadený z kontrolného pracoviska. Na čele sprievodu a aj v jeho tele sa pohybovali naši spolupracovníci, ktorí dav podľa potreby spomaľovali, alebo zrýchľovali, prípadne ho na krátky čas zastavili, alebo prerušili kvôli prejazdu sanitky. Začiatok a koniec sprievodu sa stretli tesne pred pódiom, v tej chvíli mala ľudská rieka 2.4 kilometra. Po trase pochodu sa nachádzalo niekoľko rizikových miest, v sobotu sme pre istotu nechali odpíliť 16 metrov nízkeho zábradlia na Hviezdoslavovej, ktoré mohlo spôsobiť problém v prípade chaosu. Dopravný podnik tiež nechal vypnúť elektrinu v trakcii na celom úseku električkovej trate, pretože hrozilo, že dôjde k dotyku transparentov s vedením. Vykonali sa desiatky opatrení na zabezpečenie ochrany života a zdravia účastníkov. Našťastie zafungovali. Moja noc zo soboty na nedeľu nebola bez poruchy spánku a keby som sa vedel modliť, určite by som to skúsil. Príprava, disciplína účastníkov, ochota tolerovať obmedzenia, kus šťastia, ukážková práca polícajných zložiek a dobré počasie pomohli zabrániť najhoršiemu.
A bigotní fanatickí fundamentalisti? Hm.. Údajný náboženský fanatik Tomáš Kováčik je súcitný a pochybujúci mladý muž, ktorý sa teší na rodinu a žije rovnaké strachy, ako ktokoľvek z nás. A áno, aj jeho, tak, ako každého možno pri rozhovore prichytiť a zahnať do kúta otázkami, na ktoré nepozná odpoveď. Ľudia len neradi hovoria "nie" a snažia sa za každú cenu vyhovieť. Ak sa však chceme dozvedieť, čo si naozaj myslia, mali by sme sa ich pýtať na to, čo si naozaj myslia. Ak ich zaženieme do kúta a položíme im otázky, na ktoré nepoznajú odpoveď, dozvieme sa len to, ako im je, keď sú zahnaní v kúte. Nedozvieme sa skutočnú pravdu, hoci to na prvý pohľad ako pravda vyzerá. Pýtať sa veriaceho, ako to boh myslel, keď umrelo dieťa, alebo či je nejaký čin vraždou, hoci čosi také smie v normálnej krajine povedať iba sudca nemôže priniesť nič dobrého, hoci to rapídne zvyšuje čítanosť. A áno, Tomáš mohol povedať obyčajné "neviem", lebo je úplne legitímne niečo nevedieť. Bol však hovorcom a tak sa snažil hovoriť. Robil takúto prácu prvýkrát. Bodaj by na svete boli iba takéto chyby, bolo by nám všetkým sveta žiť. O tom, aký je naozaj sme sa však z toho rozhovoru nedozvedeli. Sú však čitatelia, ktorí sa ani viac dozvedieť nechceli. Naplnil v ich očiach úlohu nepriateľa, ktorý už zapaľuje hranicu, na ktorej majú skončiť všetky liberálne baby Slovenska a to im celkom stačilo. Toto je riziko sprostredkovanej informácie a mediálneho skreslenia, keď ani pri najlepšej vôli účastníkov rozhovoru nemožno zaručiť, že čitateľ pochopí, kto sa to vlastne sa skrýva za tými nepriateľskými písmenami. A je to prekliatie internetu, z ktorého sme si urobili prostriedok na to, aby sme sa nemuseli stretávať s realitou a so živými ľuďmi. A tak sa radšej anonymne ostreľujeme zo zabezpečených obrán..
Ak vôbec je z celej tej veci nejaké poučenie, nuž pre mňa jedno najdôležitejšie: nikdy sa nezmení nič, kým sa namiesto osobneho rozhovoru a stretnutia budeme navzájom opľúvať z rogala. Bývali také časy, keď ľuďom ani nič iného neostávalo a na zavedenie telefónnej linky sa čakalo roky. Možno keď sa najbližšie stretne Tomáš s Oľgou v kaviarni a dajú si dvojité espresso, dozvedia sa konečne, akí sú v skutočnosti. Poznám osobne ľudí z oboch strán barikády a možem im všetkým zaručiť, že ani na jednej zo strán nežijú až také hovädá, akými sa javia byť na internete. V skutočnosti sú milší, lepši, slušnejsí. Snáď.. s výnimkou mňa :o)
To bolo navždy celé k veci, ktorú som pred pár dňami zažil. A urobte si s tým, čo chcete. Vaša zúrivosť uškodí len vám.
