Jednou z najskôr nasadzovaných techník je výroba vhodného nepriateľa. Najúčinnejšie je, ak ho navonok personifikujeme a hovoríme o ňom ako o osobe - cirkev nesúhlasí, náboženstvo hovorí, Vatikán tvrdí - na základe dôkladného zmiešania minulej a dnešnej reality, množstva predsudkov a celkového nastavenia spoločnosti možno potom prostredníctvom mediálnej masáže dosiahnuť bazálnu identifikáciu s údajnou obeťou: táto manipulácia má za úlohu hlavne navodiť podprahový pocit, že ak máme spoločného nepriateľa, máme aj spoločné ciele. Nuž, nemáme ani jedno, ani druhé, no povedzme si úprimne: kto si to v tom každodennom zhone stihne do dôsledkov uvedomiť?
Ďalší šikovný trik spočíva v posune a znejasnení významu slov. A tak sa stále a znova v stokrát opakovanej lži dozvedáme, že LGBT komunita vraj bojuje o zrovnoprávnenie. Schlesinger sa bez začervenania pýta: "prečo by jedna skupina mala vynakladať väčšie úsilie na dosiahnutie rovnakých práv ako väčšinová časť spoločnosti"? Vtip je v tom, že ktorýkoľvek z príslušníkov tejto komunity má v skutočnosti už dávno rovnaké práva a povinnosti, než hociktorý iný občan Slovenskej republiky. Nazývať túto snahu bojom o zrovnoprávnenie je klasickým kopaním do dokorán otvorených dverí: v skutočnosti ústava už desiatky rokov rovnosť pred zákonom zaručuje každému a na jeho sexuálnu orientáciu sa nepýta. Manželstvo medzi osobami opačného pohlavia smie uzavrieť podľa práva ktorýkoľvek slobodný a svojprávny občan SR, teda aj homosexuál. Podobný zväzok medzi osobami rovnakého pohlavia zatiaľ podľa práva nesmie uzavrieť žiaden zo svojprávnych občanov SR, bez ohľadu na jeho sexuálnu orientáciu. Teda ani heterosexuál. Kde je teda nerovnoprávnosť?
Iste, možno namietnuť, že právo uzavrieť manželstvo medzi osobami opačného pohlavia je pre homosexuálne orientovaných občanov menej atraktívne. Iste, možno sa tiež pýtať, či právo uzavrieť zväzok medzi osobami rovnakého pohlavia bude zaujímavé aj pre heterosexuálov. To všetko sú legitímne otázky do verejnej diskusie, rovnako ako sú legitímne argumenty, že predsa nemálo homosexuálov už v minulosti právo na skutočné manželstvo aj využilo. Z existujúceho právneho stavu však bez ohľadu na úmyselne vyvolanú hmlu vyplýva, že práva a aj existujúce zákonné prekážky sú v tejto krajine rovnaké pre všetkých občanov SR bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu už dávno. Zneužívaním slova "rovnoprávnosť" sa snažia predstavitelia LGBT vytvoriť klamný dojem, že sú im nejaké práva upierané a že je na nich páchaná krivda. V skutočnosti im zatiaľ iba nebolo umožnené dosiahnuť rozšírenie existujúceho právneho stavu o nové prvky. A to je zásadný rozdiel. Kto si to však v každodennom zhone stihne uvedomiť?
Jednou z nestárnucich manipulačných techník je metóda ad hominem. Nebudem čitateľa urážať doslovným prekladom, no táto triviálna metóda je ako stvorená na prekrytie chabých, alebo chýbajúcich argumentov, zvlášť v materiáloch, akými sú články, rozhovory, alebo blogy. Argument, že pod blogmi a rozhovormi je predsa možné v diskusiách vymedziť autora do patričných medzí je scestný, vzhľadom na to, že diskusie sú vecou úplne marginálnej vzorky čitateľov, prevažná väčšina z nich diskusie vôbec nečíta, alebo do nich nevstupuje. Ad hominem technika je teda zvlášť vhodná tam, kde nie je možná okamžitá spätná väzba, ktorou by bolo možné účinne eliminovať nekorektnú argumentáciu. Schlesinger to do nás napáli hneď niekoľkokrát, ako ilustrácia postačí veta: "Polovica Slovenska konzumuje krevety, Biblia to zakazuje". Touto mediálne vďačnou - a práve preto použitou - skratkou sa "argumentuje" v údajnom boji za údajné zrovnoprávnenie homosexuálneho manželstva. Čo na tom, že ide o úplne scestné prirovnanie, čo na tom, že Schlesinger len tak mimochodom úplne nepatričným prirovnaním verejne ponižuje tých, za ktorých práva údajne vedie boj, čo na tom, že nikto netuší, kde k takému hausnumeru prišla? Porovnávať závažnosť inštitútu manželstva so závažnosťou konzumácie kreviet, to už chce mimoriadne silný žalúdok. Priemerný povrchný čitateľ však získal ďalší korunný "argument" do nekonečných a nikam nevedúcich pivných diskusií, na dôvažok - vraj - priam biblický. A tých pár premýšľajúcich, ktorým sa pri podobných trikoch žalúdok pre zmenu dvíha? Ale veď o tých tu dávno vôbec nejde.
Do košíka s ad hominem argumentáciou patrí tiež ďalšia obľúbená kolosálna lož: dochádza k nej vtedy, keď aktivisti prirovnávajú svoj "boj" so skutočným bojom žien za rovnoprávnosť a tiež s bojom proti rasovej segregácii v krajinách, kde však bolo popieranie ich práv súčasťou legislatívy. Na rozdiel od tých legitímnych protestov a bojov, v ktorých nechýbali ani skutočné obete nenájdete v slovenskej legislatíve jediný zákon, ktorý by zakladal akúkoľvek reálnu obavu z toho, že bude ktokoľvek prenasledovaný, znerovnoprávnený a segregovaný pre svoju sexuálnu orientáciu. Porovnávať tieto dva zásadne odlišné príbehy a parazitovať na témach, o ktoré sa LGBT aktivisti nijako nezaslúžili je potom doslova nefér.
Schlesinger vraví: "Mám pocit, že z homosexuality sa robí politická téma, ktorú cirkev využíva". Skutočne? Nie je to náhodou tak, že práve LGBT komunita systematicky pracuje s politizáciou tejto témy, nie je to náhodou tak, že 18 veľvyslancov iných krajín zastupuje na PRIDE práve toto politikum? Ak od cirkvi (a zďaleka nielen od nej) prichádza akákoľvek aktivita, je prakticky vždy iba reakciou na snahu aktivistov meniť právny status quo - teda legitímnou reakciou na akciu, ktorá sa pritom občas sama potáca za hranicou legitimity. Zapotáca sa vždy vtedy, keď sa aktivisti snažia silou mocou aj za cenu poloprávd zakryť základný, jednoduchý a a pre nich nepríjemný fakt: do dnešného dňa nenašli medzi volenými zástupcami občanov tejto krajiny nadpolovičnú, či dvojtretinovú podporu pre presadenie svojich požiadaviek. Toto je totiž krajina, kde na presadenie akejkoľvek požiadavky do zákona potrebujete súhlas nadkritického množstva členov zákonodarného zboru a neuspeje nikto, komu sa to nepodarí. Nie je to žiadna krivda, nie je to nespravodlivosť, nie je to zákernosť, naopak, tento zdravý princíp tvorí jadro politického a spoločenského zriadenia, ktorého všetky vymoženosti predstavitelia LGBT nesmierne radi a bez sťažností využívajú. Takéto je to jednoduché. Namiesto verejného priznania vlastnej dlhoročnej vyjednávacej a strategickej neschopnosti to politické vedenie LGBT radšej skúša nedemokratickou skratkou cez ulice a námestia. Zlí, neprajní a neschopní sú predsa vždy iba tí druhí.
Predposledný odstavec preto bude - celkom otvorene - mierne manipulatívny: neurobili by homosexuálne orientovaní spoluobčania lepšie, ak by si na zastupovanie svojich záujmov zvolili schopnejšiu reprezentáciu? Alebo.. pardon.. ups.. Zvolili si tú existujúcu vôbec niekedy, alebo sa iba sama "demokraticky" samoinštalovala do pozície, ktorú sa dnes snaží naplniť vlastnou agendou, dávno odtrhnutou od skutočných záujmov a potrieb homosexuálov? Možno mi pamäť už trochu horšie slúži, ale nezaznamenal som voľby, v ktorých by si stovky tisíc homosexuálne orientovaných občanov tejto krajiny demokraticky zvolili to, čo ich dnes, snažiac sa vyvolať zdanie legitimity a masovosti, verejne zastupuje. Tak ako je to, slečna Schlesinger? Koho to vlastne zastupujete? Kto si vás zvolil za svojho advokáta a kedy sa tak stalo? Lebo ja zatiaľ vidím iba osobu vystupujúcu hlavne vo vlastnom mene, či v mene pár desiatok aktivistov, ktorí však zo skutočného počtu homosexuálne orientovaných občanov tejto krajiny tvoria úplne zanedbateľné promile. Kde potom berú tú neochvejnú istotu, že ich túžby sú túžbami všetkých, kde berú vieru, že ich záujmy sú totožné so záujmami tej mlčiacej masy? Zvykneme za nafúkanosť nadávať politikom, no tí boli aspoň niekým zvolení. Kým boli zvolení exponenti Pride je dodnes veľkou neznámou. Prečo asi?
Najveselšie je pozorovať, ako nám demokraciu, slobodu a toleranciu o hlavy búchajú ľudia, ktorí bez zaváhania obchádzajú jej základné princípy, kedykoľvek sa im to hodí.
