Vídam ich denne. Bilboardy. Desiatky, v niektorých prípadoch stovky. A na nich smutné detské oči, nejaký ten morálny apel evidentne stvorený niekým, koho copywriterom zovú.. Profesionálna práca, profesionálna realizácia. Podtextom každej z kampaní je prosba o otvorenie peňaženky, to v tom lepšom prípade. V tom horšom rovno vnucovanie pocitu viny, ak si nebodaj dovolíte tú peňaženku neotvoriť. K tomu nejaký ten spotík v rádiu, známa tvár, čo takmer uveriteľne uroní slzu a ak sa darí, mediálne partnerstvo s celoplošnou TV. Možno to funguje. Ale kto zo zúčastnených skutočne verí, že je to správne? Protiargumentom iste bude, že aj tá najlepšia myšlienka musí byť odkomunikovaná. Ibaže zo súboja ideí a projektov sa na malom slovenskom trhu stáva skôr súboj marketingových schopností a známostí s tými správnymi ľuďmi. Mám v tíme ľudí schopných prežiť takmer neprežiteľné situácie a môžem sa na nich absolútne spoľahnúť. Ak sa však budem chcieť naučiť zarábať milióny, medzi kolegami si učiteľa hľadať nebudem. Blbé je, že tých šikovnejších fundraiserov na miestach, kde ide naozaj o život nenájdete ani veľmi veľkou lupou.
Darcovské sms sú vraj cestou, ako naučiť ľudí charite. Ako bonus skrátené číslo, aby darcov priveľa vyťukávania nebodaj neodradilo.. Možno to funguje, no predsa ma napadá, či je to skutočne pravá cesta. Do absurdna uľahčovať darovanie znamená tiež podsúvať ľuďom falošnú ilúziu, že veci sú ľahšie, ako v skutočnosti sú. Už sa neviem dočkať, keď bude možné adoptovať si cez sms černoška z Afriky a za dve ďalšie prémiové sms aj akciový balík jeho príbuzných. Keď dávam vlastné peniaze ľuďom za prácu v teréne, vždy si overím, či práca bola aj skutočne vykonaná. A zatiaľ som vždy aj zistil, že bola. Sčasti preto, že je možnosť to skontrolovať, z oveľa väčšej preto, že pracujem s úžasnými a poctivými ľuďmi. Posielali ste už niekedy darcovskú sms? Ak vaša odpoveď znie "áno", skúste si úprimne odpovedať na otázky o ďalšom osude vašich peňazí. Naozaj viete, ako a kde skončili? Overili ste si to? Darovali ste ich preto, lebo tak preukrutne veríte ľuďom, ktorých ste nikdy nestretli, alebo preto, že to bolo iba neznesiteľne ľahké? Skutočne veríte, že toto je súcit a charita?
Nedávno sa Slovenskom prevalila vlna slnečných lúčov. Reklamy so žeravým kotúčom vedľa ciest som naprv vôbec nepochopil, no zaujali ma. Až natoľko, že som raz zastal vedľa cesty snažiac sa prečítať tie písmenká. Okrem nich sa v rohu krčil malý Dobrý anjel. Až po návšteve webu som zistil, že ide o projekt slúžiaci na zaplatenie prevádzky jeho systému. Uf. Bývalo dobrým zvykom nášho takmer menovca, že jeho bilboardy a reklamy boli roztomilo a nezáludne jednoduché a každý hneď vedel, o čo ide. Niekto peniaze dá, niekto iný ich zas dostane. Náklady znáša Kiska. Hotovo. Moja nezmazateľná úcta patrí pánom Brossmanovi a Kiskovi za nesmierne nasadenie a prácu pri spustení systému Dobrého anjela, aj keď nie vo všetkom súhlasím a mám výhrady k budovaniu kultúry závislosti. Dlho patrili k ľuďom, voči ktorým som cítil rešpekt. Rád by som ho cítil aj naďalej, nuž ale podľa mňa je ten slnečný projekt šliapnutím vedľa. Namiesto rovnej hry tvrdenia, že z vás spravia vlastníkov slnečných lúčov na celý jeden rok, namiesto jasných a pravdivých informácií ezoterické žvatlanie o slnku, obchodné podmienky, o ktorých skutočne neviem, čo si myslieť. U mňa to budí všetko iné, len nie dôveru. Páni, čo tak sa vrátiť zo slnka zasa na zem? Vybudovali ste silnú značku s dobrou povesťou. To zaväzuje. Snáď niekoho od vás najbližšie nenapadne predávať čierne diery.
Eurofondy sú na román. Preto len detail: na vlastné oči som videl projekt žiadosti jednej neziskovky o peniaze z eurofondov. Jednou z desiatok položiek v ňom bola výroba dvd s tématikou boja proti domácemu násiliu (sic!). Suma, ktorú žiadateľ na výrobu pýtal mi skoro spôsobila očnú vadu. Od istého času všetko počítam na počet výjazdov tímu Modrého anjela, no a za tú cenu by sme k reálnym prípadom domáceho násilia chodili veľmi, veľmi dlho. Snažím sa predstaviť si, ako asi žiadateľ premýšľal: domáci násilník sa cestou z krčmy zastaví v požičovni dvd, požičia si Ramba III, Ghostbusters a k tomu ako bonus blockbuster s výchovným filmom. Dopozerá, uroní slzu (tentoraz skutočnú) a poprosí manželku o odpustenie, lebo veď on chudák doteraz nevedel, že mlátiť ju sa nepatrí. Platí Brusel. Happy End. S výnimkou tých, ktorí prepili svoj dvd prehrávač. Asi napíšem projekt, ktorý zabezpečí rozdávanie prehrávačov domácim násilníkom.
Nerobím si ilúzie. Štekanie anjelov tú karavánu nezastaví. A ktovie, možno je dobre, že ide práve tam a že je práve taká. Nemám patent na rozum a ani pevnú vieru, že môj názor je jediný správny. Možno je tento článok iba nejasnou správou o mojom slabom žalúdku. Nie je vyvolaný závisťou voči úspešnejším. Sme úspešní dosť.
PS: Pre úplnosť dodávam, že príbuzní obetí nehody v Polomke dávnejšie rozhodli o darovaní cca. 2000,- Euro modrým anjelom z vďaky za prácu, ktorú sme pre nich odviedli v čase, keď im bolo najhoršie. Slobodne, v čase, keď už bezprostredné následky udalosti dávno pominuli. Inak sme vždy všetky naše náklady platili z vlastného. Ak našim účtovníctvom pretiekli nejaké peniaze od iných subjektov, vždy iba vo forme honorára pre spolupracovníkov bez jediného eura zisku. Overiť si to je možné veľmi jednoducho.
