Toto nebude o kľúčoch, ktoré nevieme nájsť práve vtedy, keď niečo potrebujeme zamknúť, a ani o tých nie, ktorých sa nevieme dopátrať, keď chceme odomknúť. Ani o zápalkách, ktoré nám chýbajú, keď zúfalo potrebujeme oheň a keď ich konečne nájdeme, sú určite beznádejne zvlhnuté: to z pomsty, že sme si ich tak dlho nevšímali, lebo veď boli rovnako dôležité, aj keď sme nepotrebovali oheň.. Len sme to vtedy nevedeli. A spomenuli sme si príliš neskoro. Nepíšem ani o utrpení najmenšej z náušníc, čo spadla do trávy na viac, než veľkej lúke a ešte než stihla dopadnúť vytušila, že sa na správne ucho už nikdy nevráti. Vlastne už nikdy na žiadne. A ak bude mať predsa len kúsok šťastia, tak možno o 3452 rokov, šesť mesiacov a zopár drobných dní skončí pod bielym svetlom vo vitríne múzea. Lebo aj také ešte o tých pár tisíc rokov určite bude. Založia ho tí, čo zabudli zabúdať a milujú malé veci.
No ani o tom to nebude.
Bude to o iných veciach, ktoré vždy mali rovnakú cenu, len sme to niekedy nevedeli. O tých, ktoré naša nepozornosť ubíja a ničí a ktoré strašne doplácajú na našu zaujatosť tými veľkými a najväčšími, pretože sme niekedy posadnutí záchranou sveta a všetkými tými blbými veľrybami, čo sa na pobreží Chile občas chodia opaľovať na pláže a nechce sa im naspäť do vody. Posadnutí predstavou, že naša vlastná dôležitosť rastie s dôležitosťou vecí, ktoré riešime strelíme pre istotu facku dieťaťu, ktoré práve v tej istej chvíli dranká o zmrzlinu, lebo veď ako môže nerozumieť, že teraz sú na stole oveľa dôležitejšie záležitosti? Svet by bol bez takých zbytočných malých vecí vlastne úžasný.. Ibaže veľké veci by už neboli veľkými, lebo by sme ich nemali s čím porovnávať. Bez tých malých sa teda nezaobídeme. No občas nás to hrozne serie.
Úplne najviac ubližujeme, keď o tom nevieme. A najviac ich bolí, keď ich prehliadame, nevediac, že tam sú, lebo sa dívame ďaleko a vysoko a veľmi a veľa. Vravíme: "veď som tu", no v skutočnosti iba telom, lebo naša duša sa vznáša v povznesenej nálade úplne blízko neba a hlavne poriadne ďaleko od reality. Bolíme, netušiac o tom. Práve preto, že to netušíme. A sme takí hlúpi, že aj keď by sme niekedy mohli, nechceme to vedieť.
Tie veci majú vždy rovnakú cenu. Iba to skoro nikdy nevieme včas.
