Ak poznáte ten moment medzi bdením a spánkom viete, že sa to často iba nebadane stane. Prebudíte sa po pár hodinách spánku a že ste zaspali sa dozviete až vtedy, keď už to sladké čosi skončí. Niekedy sny splynú s realitou, alebo ona s nimi. A tak som stále sedel v aute čakajúc na spánok, už sa mi hádam trikrát zívlo, keď ma odrazu vyrušila veverička z doby ľadovej poskakujúca na stromoch lemujúcich ulicu: ten jej vytúžený žaluď spadol cez otvorené okno auta rovno na moju ruku. Napriek zákonom fyziky nespadol po odraze na zem, dokonca sa vôbec neodrazil. Jednoducho ostal na chrbte mojej ruky akoby prilepený a zo stromu sa na mňa uprene dívala vychcaná animovaná veverička: jej výraz napovedal, že z nás dvoch teda priatelia nikdy nebudú. Chvíľku sa nedialo nič, len sme sa na seba dívali "jak kocúri v sektémbri", keď sa ten žaluď podozrivo roztočil a začal meniť farby. O chvíľu náhle praskol a vyskočil z neho tvor. Čosi. Čosi medzi rakom, škorpiónom a tým odporným chrobákom z vašich najhorších snov, čo radšej ani nemá meno, no zato vám dokáže spoľahlivo pokaziť akúkoľvek neprístupnú zábavu. V priebehu sekundy vyrástol aspoň na pol metra a - ako každé čerstvo vyliahnuté mláďa - začal hľadať niečo pod zub (vlastne pod klepeto). Nikdy som si o sebe nemyslel, že som na zahryznutie, no tentoraz bolo jasné, že to čudo to vidí inak. A tak sa začal boj.
Malo mi byť čudné, že po stromoch poskakuje animovaná veverička, ale nebolo. Malo ma osvietiť, že zo semien stromu sa príšerný obrovský hmyz vyliahne asi len v amerických filmoch, nuž ale neosvietilo ma. Bolo to naozaj. A tak som sa naozaj bránil. Útoky neprestávali, niekoľkokrát ma to čudo stihlo pohrýzť a bolo jasné, že ako človek zľahka po štyridsiatke sa sotva ubránim čerstvo vyliahnutej beštii preferujúcej ľudské mäso. No nedal som sa ľahko: údery, kopy a chvaty nasledovali jeden za druhým v neuveriteľnej kadencii, nebola v tom statočnosť, ale zúfalý boj o holý život. Zrazu som začul zvláštny zvuk. Čosi ako výkriky, slová v jazyku, ktorý som nepoznal, a zvláštne sa so mnou začal hojdať svet. Na moment som uveril, že nie som jedinou obeťou týchto krvavých bakchanálií a niekde nablízku hoduje ďalší chrobák z party. Postupne mi to však začalo byť čudné. Konečne. Na smrť vydesený som otvoril oči.. a na smrť sa vydesil. Za oknom auta, sotva pár centimetrov od mojej hlavy stál tmavý muž zjavne exotického vzhľadu, so zlatým rámom okuliarov a s vytreštenými očami, mlátil rukou na sklo a snažil sa rozhojdať moje auto, pri uchu telefón. Zúrivo mykal kľučkou na dverách a pokúšal sa dostať dnu. Peklo pokračovalo. Našťastie zmizla aspoň veverička a ten hnusný hmyz sa taktiež kamsi stratil.
Dúfam, že uveríte mojej verzii. Je oveľa viac dôveryhodná, ako absurdná verzia toho krvilačného rádobdiplomata: len si to predstavte, tvrdí, že keď zaparkoval svoj Mercedes, uvidel vo vedľa stojacom zvnútra zamknutom aute muža, čo práve dostal ťažký epileptický záchvat. Mal vraj zatvorené oči, z úst mu vraj tiekli sliny a vraj sa jeho telo zvíjalo v strašnom kŕči. Vraj pritom značne poškodil aj interiér svojho auta. O tomto nechutnom výmysle sa dokonca pokúsil presvedčiť operátora na núdzovej linke 112 :o)
