Pri presadzovaní tohto odvážneho ochranného opatrenia na nás čaká niekoľko ťažkých prekážok. Hrozí napríklad, že rádiá odmietnu naplniť povinnú kvótu. Tam budeme mať najľahšiu robotu. Licencie im odoberieme a nabudúce si pri ich prideľovaní dáme väčší pozor. Dostanú ich už len tí, ktorí sa nebudú snažiť vypiecť s národom. Máme dosť bratrancov a sesterníc na obsadenie riadiacich orgánov existujúcich a aj budúcich vysielateľov. Keď sa minú príbuzní z prvého kolena, máme v zálohe hneď druhé.
Hrozí však, že budú slovenskej hudby hrať o čosi viac, ako im prikážeme. Mohlo by sa potom poľahúčky stať, že sa naša mladá, ale naša hudba poslucháčom preje, ako sa preje každému všetko, čoho je priveľa. Provokatérov tohto typu preto čaká úplne rovnaká odpoveď, ako v predchádzajúcom prípade: licenciu už neuvidia. O prípadnom navýšení pôvodnej kvóty predsa nesmú rozhodovať nezodpovedné a západnou ideológiou nainfikované živly a ani sa k nej nesmie vyjadrovať nedostatočne hudobne vzdelaná poslucháčska verejnosť. Ak o nej niekto rozhodne, tak my. O pár rokov sa jednoducho zíde komisia, ktorej predsedom bude honorárny riaditeľ Inštitútu pre čistotu rasy a hudobného prejavu prof. dr. Martin Ďurinda, PTSD, ktorý jediný objektívne posúdi, či má príjmy z tantiém už dostatočne veľké, alebo by sa prípadne ešte mohli navýšiť. Hral s kamošmi na narodkách toľkých našich kamarátov, že lepšieho nestranného rozhodcu jednoducho nenájdeme a vie, ako odstraniť z playlistov každú slovenskú síce, no predsa nevhodnú karpinu. Národ si zvykne, tak, ako si zatiaľ vždy zvykol na všetko, čo sme mu predhodili.
Ďalším nebezpečenstvom bude možnosť, že ľudia budú rádiá počúvať menej, alebo ich dokonca prestanú počúvať úplne. Kedysi nie, no dnes už si aj s týmito nezodpovednými živlami budeme vedieť poradiť úplne ľahko: zavedieme povinnosť počúvať slovenské rozhlasové stanice aspoň 2 hodiny denne a plnenie tejto povinnosti budeme kontrolovať prostredníctvom mobilnej aplikácie, ktorú pre nás vyvinie niektorá z dvorných softvérových firiem, ktoré už pre štát toľkokrát opravovali vlastné programy, že skúsenejších možno nájsť iba ťažko. Ako sociálne cítiacia vláda si samozrejme uvedomujeme, že ešte nie každý si môže dovoliť smartfón, bez ktorého by táto aplikácia nefungovala. Prostredníctvom tendra zverejneného v papierovej forme dve celé hodiny na nástenke Ministerstva pre národnú hudbu (lebo veď smartfóny nemá každý a tak by použitie internetu nebolo spravodlivé) nájdeme dodávateľa smartfónov pre slabšie sociálne skupiny. Veľkú časť dodávky potom zaplatíme z eurofondov, zvyšok peňazí nájdeme v rozpočte, lebo tam sa nejaké peniaze nájdu vždy, keď nie sú nikde inde. Na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny zriadime potom novú pozíciu „distribútor mobilných zariadení určených na kontrolu povinného počúvania slovenských rozhlasových staníc“ a o jeho plat navýšime požiadavky na budúcoročný rozpočet.
Samozrejme, môže sa napriek všetkej úprimnej snahe vlády stať, že niekto naplniť tento zákon jednoducho odmietne. Aj na to máme odpoved: verejnoprospešné práce. Každý, kto sa nám postaví – s výnimkou toho, kto nás tým na staré kolená poteší - bude musieť v rámci verejnoprospešných prác šesť hodín trhať v parku z jazera biele lekná. Ak stihne všetky vytrhať skôr, bude mu zvyšok trestu odpustený, pretože my pracovitých obyvateľov radi podporujeme a máme pochopenie pre občasné mravné zakopnutia. Sme známi vycibreným zmyslom pre spravodlivosť.
Možnosť, že by sme sa na to celé rovno vykašlali neexistuje. Predstava, že by maestro Ďurinda na staré kolená náhodou nemal dosť peňazí nám úzkosťou trhá vnútornosti. Pravda zvíťazí, aj keby sme vám mali klamať v jednom kuse. Slovenskí obuvníci? Dopravcovia? Šoféri? Architekti? Výrobcovia vzduchotechniky, či predstavitelia stoviek iných profesií? Ak začnú vyrábať hodinky, za ktoré sa nebude hanbiť ani pán sociálny premiér, pouvažujeme. Dovtedy nech sa snažia, trpezlivo a skromne. Niekto to predsa celé musí zaplatiť a logicky, lebo veď klamať sa nepatrí: my to nebudeme. Musíme všetci ťahať za jeden povraz a úzkostlivo dbať na dodržiavanie základnej axiómy krehkého sociálneho zmieru v našej krajine: vy makáte, my kešujeme. Ktokoľvek, kto by chcel túto rovnicu nezodpovedne narušiť pocíti hnev más zložených z niekoľkých stoviek darebákov, ktorí si zo Slovenska urobili samoobslužnú štátnu pokladnicu.
PS: samozrejme, celá kauza nie je zúfalým pokusom o odvrátenie pozornosti verejnosti od lúpežníkov z Váhostavu a ani nie je snahou vykorčuľovať zo situácie, z ktorej sa zjavne vykorčuľovať nedá. Treba im veriť, politikom, lebo nakoniec je aj tak úplne jedno, čo si kto o ich výrokoch myslí. Nepokúšajme sa ich dotlačiť k pravdivej odpovedi tam, kde sa im tak strašne žiada klamať. Napríklad taký Róbert Fico: aby mohol odísť z politiky toľkokrát, koľkokrát nám to sľúbil, bude v nej musieť chtiac - nechtiac ostať celý život.
