Je veľa našincov ktorí sa radi vracajú na miesta kde už boli. Ja osobne poznám veľa ľudí, ktorí sa každým rokom v lete stretnú na rovnakom mieste v Chorvátsku. Tiež poznám tých, čo na Elbruse (najvyšší vrch Európy) boli aj 3 krát za sebou. Každý trávime svoju dovolenku ináč. Nikto pri mori, iný v horách.
V máji sme boli na „expedícií Maroko" prvý raz. Videli sme nádherné mestá FEZ, Marrakesh či prímorské, vlastne „prioceánske" letovisko Agadir.
Medzi tým sme však chceli vidieť oveľa viac, spoznať kultúru obyvateľstva a zažiť veľa zážitkov na ktoré by sme dlho spomínali.
Zážitkov je naozaj hŕba.Veľa ľudí pozná náš výlet z našich rozprávaní, pozeraní našich fotografií, alebo z čítania našich blogov či už dokonca aj kníh. V tom čase sme zažili skutočne veľa a naše ciele boli splnené.
Teda až na jeden.
Jebel Toubkal.
posledná dedinka Aremd je hneď za Imlilom
Jebel Toubkal je najvyšší vrchol pohoria Vysoký Atlas v Maroku. Jeho výška (4 167 m.n.m.) presahuje aj najvyšší vrch Slovenska, Čiech, Poľska či Maďarska.
Je to krásna „štvortisícovka", ako by sa vyjadrovali vysokohorský turisti.
Na zdolanie tejto neobyčajnej hory však potrebujete viac ako len odhodlanie.
...a pretože sme túto horu v máji tohto roku nezdolali ale podcenili, vybrali sme sa tam koncom augusta tohto roku opäť. Cieľ bol jasný. Zdolať najvyššiu horu Maroka - Jebel Toubkal!
Ako ináč, ani tentoraz sme nemali letenku priamo. Leteli sme z Bratislavy cez Dusseldorf do Marrakesha. Opäť sme sa dohadovali s taxikármi na cene do Imlilu, dedinky kde začínajú všetky cesty na zdolanie Jebel Toubkalu. Dedinka, kde končia všetky taxíky svoju cestu a svoju cestu začínajú už len somárikovia, väčšinou s batohmi turistov.
Tu je národný šport dohadovať sa o cene. Ani teraz to nebolo ináč.
Ich cena 900DH nám však vyrazila dych a keď sme im povedali že majú smolu, pretože sme v máji cestovali do Imlilu za podstatne nižšiu cenu, nechceli nám veriť. Po 20 minútach však pochopili, že nás nezlomia a za 300DH (skoro 28 €) sme konečne sedeli v taxíku.
Tá cesta však trvala dlhšie ako cesta do stredu zeme. Pri každej pumpe, v každej obci, na každej zastávke taxikár stál a naháňal ďalších ľudí do Imlilu. V tom čase, okolo 19tej hodiny, to však bolo nemožné. Nakoniec sme dorazili na posledné možné parkovisko do Imlilu.
Hneď sa nás ujal „sprievodca" a núkal nám svoje služby. Výstup na Toubkal, somárika a pod. My sme však hľadali len ubytovanie na jednu noc. Náš „budget" bol obmedzený a tak sme hľadali skromnejšie podmienky. Nocľah sme nechceli za viac ako 150DH na osobu.
Náš „sprievodca" nás však odprevadil do hotelu „Imlil". Nádherná kamenná stavba uprostred dedinky, neďaleko od parkoviska bola pre nás skutočne luxusom. Luxusná cena 200DH (necelých 18 €) na osobu a noc s raňajkami bola nad náš rozpočet.
okno hotelovej izby Imlil
Nádherná izba, kúpeľňa s teplou vodou, sprchovací kút, WC klasické (žiadne po čupiačky) a pohodlné postele nás prehovorili. Ostávame!
Bola už tma keď sme sa rozhodli sa ísť niekam von najesť a dať si nejakú „malinovku". Vtedy už len jeden obchodík či reštaurácia alebo čo to vlastne bolo mala otvorené. Keď sme zistili že menu (pizza, dezert a nápoj) je iba za 40DH, neváhali sme ani sekundu.
Ale to sme už naozaj však boli hotoví do postele.
Ráno sme už okolo 7mej boli hore a balili sme na výstup. Všetci v hoteli ešte spali a tak sme sa prechádzali po nádhernej architektúre sami.Samozrejme sme skončili na streche hotela, odkiaľ bol nádherný výhľad na dedinku Imlil, či vzdialené vrcholy vysokého Atlasu.
Stihli sme porobiť niekoľko záberov, natočiť pár sekúnd na video a raňajky už boli na stole. Bezoblačná obloha a slnko, ktoré už takto skoro pálilo nám nahováralo, že výstup do chaty „les Mouflouns" bude veľmi náročný.
Dali sme si raňajky, kúpil som si šatku na hlavu a vyrazili sme.
Ani sme poriadne nezačali a naše batohy sa nám zdali 100 kilové. Na cestičku nad Imlilom sme sa však dostali relatívne rýchlo. Odtiaľto nás čakalo dlhých 10 km chôdze s prevýšením 1400 metrov a nad hlavami rozpálené slnko.
Tam kde v máji ešte bola voda, teraz bol už iba prach a nános kamenia. Tí čo tam „ryžovali" štrk, tí tam boli aj teraz. Spočiatku sme na ceste boli úplne sami a dlho sme nikoho nestretli. Už aj na rozpálené slnko sme si zvykli Po chvíli už však stretávame prvých turistov, ktorí sa vracali z chaty pod Toubkalom. Dávame si prestávku a zrazu vidíme koľko ľudí sa snaží dostať na chatu pod Toubkalom. Stretávame Poliakov, Angličanov, Talianov či Francúzov. Tí však majú tempo na ktoré sa nechytáme a tak ich opäť vidíme až na chate.
chodník do osady Sidi Chamhorouch
vodopád pod osadou Sidi Chamhorouch
Po 150 minútach sa nachádzame pri vodopáde pod osadou Sidi Chamhorouch. Dávame krátku prestávku na doplnenie studenej vody a osvieženie sa. Z osady na nás volajú miestni „obchodníci" aby sme sa zastavili na Colu, Fantu či Sprite. Naša cesta je však ešte veľmi dlhá a navyše nad osadou je veľké stúpanie. Na jeho konci je iná občerstvovacia stanica pri ktorej sa ani nezastavujeme. Mňa už čoraz viac ťahá ta nasledujúca. Tam je totiž môj „Toubkal friend" Omar. Veľmi milí chlapík, ktorí sa živí od začiatku do konca turistickej sezóny na ceste na chatu, tým že predáva nápoje, ponúka noclah v stane. Jeho úsmev je tak úprimný a priateľský, že si ani nevšimnete že mu chýba pár hryzákov. Mám pre neho prekvapenie a tak som veľmi zvedavý ako zoberie skutočnosť, že sa za ním vrátil na nákup „Coly" priateľ zo Slovenska a naviac mu priniesol aj fotografiu z mája tohto roku, kedy sme sa spolu fotili.
Už z diaľky na mňa máva a víta ma opäť v hore vysokého Atlasu. Pamätal si ma!
Zhadzujem dolu batoh a časopise 21.Století, vyťahujem fotografiu na ktorej som spolu s ním pred jeho stánkom. Zoberie fotografiu do dvoch rúk, sadne si a z očí mu vyhŕknu malé slzičky. Ani si ich neutrie. Ja som si zatiaľ dal Kolu. Celý čas, čo sme tam oddychovali, sa pozeral na farebný obrázok akoby bez dychu vnímal minulosť. V hlave sa mu určite vybavovala naša prvá návšteva a čas kedy sa vlastne tá fotografia robila.
Po 15 minútach odchádzame na chatu. Však od neho je to ešte na dobré 2 hodiny. Rozlúčil sa snami so slovami „See you later friends".
My sme stúpali vyššie a jeho stánok sa nám vzdiaľoval. Ešte zopár krát som sa otočil a nazrel na cestu späť. Sedel a v rukách držal fotografiu.
horské zvieratká nie sú žiadnou výnimkou, sprevádzajú Vás tretinu cesty
So slovami „Vítajte chlapci opäť u nás" nás na chate vítal jej prevádzkar a náš dobre známy Ibrahim.
V chate bolo dosť ľudí. Streli sme aj Talianov, Francúzov či Poliakov. Na terase sme si sadli a obkrútený veľkými dekami sme sa zarozprávali s jednou Poľkou (Taterkou), ktorá tam bola so svojími kamarátmi. Meno sme nevedeli, a tak sme ju volali podľa toho, že Vysokým Tatrám vravel „Taterky" (vyslovuj veľmi mäkko). Tiež sa rozhodli zdolať Jebel Toubkal v rovnaký deň ako my. Nad dolinou už padala tma a tak sme s terasy zamierili priamo do postelí. V izbe sme tentoraz boli len my dvaja.
Deň výstupu.
U nás sa oslavuje „Výročie SNP". My sme chceli oslavovať zdolanie Toubkalu. Ráno vyrážame až okolo 08:30hod. Pomalým tempom sa dostávame na kamennú sutinu, kde nám to chvíľku trvá. Spravili sme niekoľko krokov hore, a o polovicu krokov zasa dole. Po chvíli nás dobieha jeden mladý poľský pár, ale tiež sa veľmi rýchlo zastavujú a hľadajú tú najlepšiu cestu hore. Naša voľba je trochu mimo cestičky, ale sú tam veľké pevné balvany na ktorých sa nebude šmýkať dolu. Cesta nám zrazu ubieha dosť rýchlo a po nás opakuje aj mladý pár z Poľska. Keď sa zastavuje aby sme načerpali trochu vody, vidíme že aj „Taterka" sa vydala s jedným jej kamarátom zdolať Toubkal. Vybrali sa však úplne inou cestou. Tou sa však na najvyšší vrchol Maroka nedostanú. Upozornili sme ich na to, ale odvtedy sme ich už nevideli. Zrejme to vzdali a vrátili sa na chatu.
My stúpame vyššie a pomaličky sa nám stráca aj mladý Poľský pár. Už je vidieť aj hrebeň a na ňom celé družiny vysokohorských turistov. Opäť stojíme a dopĺňame palivo z miestneho vodného toku. Serpentínami a strmým terénom s množstvom sutiny sa snažíme dostať vyššie a vyššie. Trvá to však veľmi dlho kým sa dostaneme na „terasu" pod vrcholom. Odtiaľto je to už iba 20 minút na vrchol. Všetci nás míňajú na ceste dolu. Otáčam sa a nikoho iného už nevidím. Na vrchole, ak sa tam dostaneme, budeme sami. Trochu to do nás dostane silu a po niekoľkých fotkách a pár sekundách videu sa vyberáme na posledný úsek. Slnko je už poriadne vysoko a naše hlavy sú rozpálené ako panvica na ohni.
Posledný úsek zvládame „ľavou zadnou" a ocitáme sa na plošinke, ktorá znamená výšku 4 167 mnm. Dosiahli sme vrchol! Prekvapenie však nebolo až tak príjemné pretože je oveľa viac turistov, ktorí nevedia že odpad sa berie do chaty a tam sa vyhadzuje. Napadlo nás obrovské množstvo malých mušiek. Odkladáme si batohy a v tom momente ich ani nevidíme. Fotografie z vrcholu robíme na 10 krát, lebo aj na statíve je po 10 sekundách miliarda mušiek. Stihli sme však naviazať Slovenskú vlajku na ihlan, ktorý upozorňuje turistov na dosiahnutie vrcholu. Chceli sme na ňom stráviť viac ako len 5 minút. Žiaľ, „háveď" ktorá nás prepadla vďaka „hlupákom", nás veľmi na vrchole nezdržala. Cesta späť bola oveľa rýchlejšia. Stretli sme už len dvoch mladíkov ktorý sa vydali zdolať Toubkal ešte neskoršie ako my.
v Maroku sa vyššie už ísť nedá
Jebel TOUBKAL, 4 167 mnm
Večer sa nám po rozhovore s ostatnými mladíkmi na chate spalo oveľa lepšie. Zaujal ma jeden mladík z Rakúska, fajčiaci jednu od druhej, ktorí nám tvrdil že on spravil Toubkal za 3 hodiny hore aj dolu. Potom tam bol aj mladík so svojím otcom až z Kolumbie či dve ukecané Angličanky.Všetkých však čakal výstup ráno a preto sa po chvíli vrátili do postele. A my tiež.
Ráno nás čakal zostup do dedinky Imlil, cesta do Marrakesha a oddych v jednom zo 4* hotelov.
Cesta späť bola oveľa rýchlejšia.
Vyrazili sme skôr aby nám slnko nerozpálilo hlavy tak ako pri výstupe do chaty. Po 5 hodinách sa nachádzame v dedinke Imlil a stretávame tam mladý pár z Anglicka, ktorý tiež ide do Marrakesha. Spoločne sme zohnali taxík a tá cesta za 60DH pre každého bola príjemnejšia. Niekoľko krát sme medzi sebou spomenuli skutočnosť, že sme zdolali Toubkal.
Facku sme dostali hneď pri vstupe do Marrakesha, kde mieste „hodiny" ukazovali 18:57 a 48 ˚C!
Keď sme zbadali náš hotel oproti, tak sme nechceli veriť vlastným očiam. To bol luxus všetkých luxusov. Mramor bol všade okrem stropu, veľká kúpeľňa s vaňou, balkón, TV so satelitom, bazén, raňajky... a to všetko iba za 27 € na noc a osobu! To bol ten správny luxus!!!
hotel so 4 * - Hotel Atlas Asni
Na večeru sme sa vybrali do miestneho „supermarketu". Po tradičnom hádaní sa s miestnymi taxikármi, keď nás jeden oklamal a chcel 20DH za odvoz a druhý nechcel ani 6DH, sme sa konečne opäť ocitli v našej prepychovej izbe. Tu sme si užívali ovocie ktoré sme si nakúpili. Neskôr aj pivo pri bazéne.
Ten deň sa vydaril tak ako sme si plánovali. Samozrejme že pred odletom do Alicante sme si dali ešte pár dĺžok v bazéne, jedno pivo a lúčili sme sa z luxusom v Marrakeshi.
Teraz sa naplno potvrdili slová môjho kamaráta Maťa.
„Niekedy Vás hora príjme, inokedy nie. Neznamená to že ste starý, slabý alebo zlý.
Dnes vyšli hore tí, ktorí boli lepšie pripravený na podmienky.
Tá hora tu bude vždy, ale Vaše zdravie je len jedno."
A ja teraz viem že sa opakujem.
PS: za pár dní bude tu aj článok o Alicante a Isla de Tabarca - našom relaxe po výstupe na Toubkal
