Keď sme pred ôsmimi rokmi sprevádzali skupinu rakúskych turistov cestou po Balkáne, na jeden deň sme sa ocitli v Albánsku. Z macedónskej hranice sme cestovali vlakom cez Tiranu až do Durresu a bola to ozajstná exotika. Špinavé miesta, deti hádzajúce kamene na vlak skoro za každou dedinou, otrasné cesty a elektrické káble na stromoch. Možno preto nás nečakane pekné prímorské letovisko Durres - Drač očarilo tak, že sme si priamo na mieste povedali, že sa sem ešte vrátime.
Pred minulým letom som Peťovi po dlhom čase napísal mail, že teraz, keď máme obaja deti, by sme sa tam mohli vybrať na dovolenku. Odpovedal mailom, v ktorom bola zakreslená už aj trasa našej cesty, a tak bolo rozhodnuté - ideme do Albánska.
Nová popradská cestovka k rozhodnutiu dopomohla, kvôli rodinám (a "istote v cudzej krajine") sme si u nich vybavili ubytovanie, ale na cestu sme sa vybrali sami - autami. Nedbali sme na rady skúsenejších z cestovky a keďže sme si chceli dať na ceste tam aj späť po jednej medzizastávke, vybrali sme sa cez krátky chorvátsky úsek a čerstvo zaplavenú Bosnu a Hercegovinu. Cieľ našej prvej etapy - po celonočnej jazde - bolo krásne miesto v meste Vitez - Etno selo Cardaci. Bol to dobrý výber - skanzen s balkánskymi domčekmi, v ktorých sa dá bývať - aj sme bývali :), a s letným kúpaliskom v peknej prírode. Areál je navyše rozdelený veľmi fotogenickou riekou Lašva - je to miesto vhodné aj na samotnú dovolenku, nielen na tranzitné ubytovanie.
Po raňajkách sme pre zmenu strávili v aute celý deň - krkolomná úzka cesta z Bosny na Čiernu Horu, prejazd Podgoricou, brutálna búrka a vyjasnenie tesne pred albánskou hranicou. Plynulý prejazd, tak ako na všetkých doterajších hraniciach, a prekvapivo dobrá cesta smerom na Tiranu. Už prvá zastávka v miestnej pizzerii dávala tušiť, že nás čaká príjemná dovolenka, a naozaj - prakticky sme mali len pozitívne skúsenosti so službami v Albánsku. Milý a profesionálny personál, dobré jedlo, len to pivko sme ešte nemohli ochutnať.
Kľúčová vec na takejto cesto dvoma autami boli vysielačky, ktorými sme sa dorozumievali alebo sme iba komentovali, čo vidíme. Nemohli sme sa spolu nepozastaviť nad tým, že sa sem-tam objaví na diaľnici auto za krajnicou v protismere, netradičné vozidlá na ceste, šoféri neuznávajúci smerovky alebo drsný spôsob prechádzania kruhovým objazdom. Červená na semaforoch mala len informačnú úlohu - jednoducho, cesty väčšinou dobré, ale šoféri nie.
Večer sme už miestne pivo mohli koštovať, ubytovanie pri pláži porovnateľné s tými lepšími apartmánovými domami v Chorvátsku, piesková pláž a neuveriteľný výhľad.
Nesklamal ani Durres, aj keď sa tam toho od našej prvej návštevy pomerne veľa pribudlo - luxusné mólo, hotely a diaľnica do Tirany. Historický prístav s amfiteátrom s atmosféru dokresľujúcimi palmami na pobreží.
Chceli sme však vidieť viac a tak sme sa vybrali na 180 km dlhú cestu na juh do Dhermi. na chvíľu sme tak vymenili Jadran za Iónske more. Prešli sme si ďalšie veľké letovisko Vlora, a po prekonaní rešpekt vzbudzujúceho horského priesmyku sa nám naskytol prekrásny výhľad a neskôr aj pláže - kamienkové, a čo bolo najlepšie - prázdne.
Jeden deň sme strávili v Tirane, a tam bola zmena najciteľnejšia. Zrekonštruované hlavné námestie, ale aj všetky cesty a kruhové objazdy nás príjemne šokovali, lebo Tirana nás v roku 2006 teda nepresvedčila. Ale tento raz sme sa tam cítili ako v ozaj európskom meste, čo sme vyšperkovali veľkým zážitkom - cestou lanovkou na horu Dajti, ktorá má dolnú stanicu priamo v meste. Metropola Albánska má aj svoju vlastnú štvrť s bohatým nočným životom a nechýba v ňom zeleň, čo je tiež zmena oproti našej prvej návšteve.
Na cestu späť sme si naplánovali návštevu Ohridu a Ohridského jazera v Macedónsku a naplánovali sme si nocľah v Skopje. Bohužiaľ som nesprávne komunikoval so svojou navigáciou, čo nás stálo dvojhodinové zdržanie (a neplánovaný výlet po albánskom vidieku, kde cesty už boli naozaj také, ako si mnohí predstavujete), a tak sme program v Ohride museli skrátiť a do hotela v Skopje sme prišli až so zotmením, navyše sme ráno plánovali skorý štart na dlhú cestu na sever. V tento deň sme už nezablúdili, dali sme si trojhodinové voľno a obed v centre veľmi pekného Belehradu a zdržanie nám spôsobila iba srbsko-maďarská hranica - vstup do Schengenu. Keďže sme boli už dosť unavení, z Budapešti sme pokračovali po diaľnici až na Miškolc, odtiaľ cez Košice do Spišských Vlachov a do Popradu.
Najrýchlejšia cesta zo Slovenska nie je ani cez Osijek - Sarajevo - Podgoricu ako sme šli tam, ani cez Ohrid - Skopje - Belehrad ako sme šli naspäť, ale cez Niš a kosovskú Prištinu to dáte za 11 h z Budapešti. Pri tejto trase ale treba rátať s miestnym zákonným poistením vo výške 35 € na auto. My sme išli s deťmi a tak sme si robili prestávky, pri ceste tam aj späť sme mali nocľahy, ale dá sa to celonočnou jazdou zvládnuť. Je to porovnateľné s cestou na juh Chorvátska s tým, že výrazne ušetríte na diaľničných poplatkoch. Tiež treba rátať so zdržaním na vstupe do Schengenu, ktoré sa ráta na desiatky minút. Pri ceste tam to bolo bez podstatných zdržaní na všetkých hraniciach.
Na záver, nechoďte do Albánska, ak očakávate exotiku v tom zmysle, že nebudete mať čo jesť, kde spať, nebudú vám rozumieť a že vás unesú na orgány. Albánsko v roku 2014 sme vnímali, ako krajinu, ktorá sa snaží stať sa destináciou pre turistov službami a prístupom k cudzincom. Dokonca aj policajti, ktorí nás namerali trojnožkou na diaľnici - nám napísali na ruku veľkú 90-tku a popriali po taliansky šťastnú cestu. Naopak, krásna a špecifická príroda, objavovanie nepoznaného, historické miesta, nie preplnené pláže - a viac ako príjemné ceny v baroch a reštauráciách (neporovnateľne nižšie ako napríklad v Chorvátsku - kávu v bare dostanete za 0,60 €, pizzu za 3 €, čapované pivo pod 1 €) sú lákadlami pri výbere dovolenky v Albánsku. :)
