Tak to aj dopadlo. Hneď na úvod prvá hodina nemčiny - a "Hallo, Herr Mueller! Hallo, Tanja, wie geht es dir?" Avšak po prvom šoku a prvých týždňoch so siedmimi hodinami nemčiny som to zvládol. Mal som síce menšie výkyvy, len pomaly som chápal, že tu sa už treba učiť aj každý deň.
V každom prípade, z našej triedy sme to zvládli všetci, nebol taký žiak, ktorý by mal so školou väčšie problémy, a už vôbec nikto, kto by školu nezvládol. Po kvarte (štvrtom ročníku) nám v našej škole dali na výber - mohli sme pokračovať v osemročnom všeobecnom gymnáziu alebo bez prijímačiek prestúpiť na bilingválnu sekciu (nemeckú) toho istého gymnázia. Treťou možnosťou bol riadny prijímačkový prestup na ktorúkoľvek inú strednú školu. Túto možnosť však nevyužil nik z mojich spolužiakov.
Pravda, v mojich časoch mala klasická základná škola osem ročníkov, osemročný gympel sa kryl s druhým stupňom ZŠ-ky a strednou školou, Dnes je to trošku zložitejšie, keďže jeden ročník na ZŠ pribudol. Preto je možno na zváženie, či by sa osemročné gymnáziá nemali otvárať až po skončení piateho ročníka ZŠ. Malo by to niekoľko výhod - nenastala by nerovnováha, keď žiaci osemročného gymnázia absolvujú o jeden rok menej ako ich rovesníci a ich rodičia by lepšie mohli odhadnúť schopnosti svojho dieťaťa. Veď predsa, dieťa by na prijímačkách bolo o rok staršie. V súčasnosti rodičia, ktorí sa rozhodujú, či svoje dieťa dať na osemročné gymnázium alebo nie dávajú skôr na svoje osobné ambície ako na reálne schopnosti svojich detí. Tie sa často môžu ukázať alebo aj neukázať práve v piatom ročníku zé-ešky.
Všeobecne si teda myslím, že na osemročných gymnáziách prevažujú pozitíva nad negatívami. Myslím si však, že to neplatí pre priemerné alebo podpriemerné deti, ktorým prehnané ambície svojich rodičov môžu priniesť traumu zo školy.
Moja osobná skúsenosť hovorí, že moji rodičia sa rozhodli dobre. Vo veku 10 rokov som síce prišiel o všetkých vtedajších kamarátov a školu cez ulicu, ale naopak som získal nových spolužiakov a viacmenej bezstarostných osem rokov na elitnej škole nášho mesta. Jediným problémom bolo vybrať si, na ktorú vysokú školu si podám prihlášku. Všetci moji spolužiaci, ktorí chceli študovať, sa na vysokú školu aj dostali. Aj keď niektorí (vrátane mňa) si na to nejaký ten rôčik počkali.
Isté je, že rozhodnutie rodičov - prihlásiť, či neprihlásiť - je naozaj rozhodnutím, ktoré ovplyvní celý život dieťaťa a preto ho treba dobre zvážiť.
