Dôsledkom takejto nevyrovnanej situácie je nemožnosť dosiahnuť harmonickú spoločnosť. Som pevne presvedčený o tom, že krajina môže byť rozumne spravovaná a byť schopná vytvárať dobré podmienky pre život svojich občanov, iba ak žiadna spoločenská alebo názorová skupina v nej nezíska úplnú prevahu. Pre spokojnosť človeka aj spoločnosti je dôležitá rovnováha a cit pre mieru. Avšak na Slovensku získal za posledných dvadsať rokov absolútnu hegemóniu politický a ekonomický názor hlásajúci znižovanie významu štátu, privatizáciu všetkého verejného majetku a funkcií štátu, znižovanie zdanenia kapitálu a nadpriemerne zarábajúcich osôb. Táto ekonomická teória ovládla mediálny priestor, v podstate všetky slovenské noviny a týždenníky obhajujú iba takéto videnie sveta. Ekonomické školy, ktoré sú v modernej ekonómii vnímané ako okrajové, napríklad rakúska ekonomická škola, sa na Slovensku tešia veľkému vplyvu.
Tradičnému trhovo orientovanému prístupu k ekonomike sa podarilo úplne ovládnuť aj slovenskú politiku. Boli na ňu dokonale aplikované marketingové postupy. Volič ako zákazník politických strán má síce na výber spomedzi palety politických značiek, no všetky tieto produkty sú v svojom základe rovnaké, a tak vzniká iba zdanie výberu. Máme tu pravičiarov, ktorí sa k pravici aj otvorene hlásia, a tí tvoria súčasnú vládu. Potom sú tu iní pravičiari, ktorí sa ale z marketingových dôvodov hrajú na ľavičiarov a sú sformovaní v strane Smer. Robia to kvôli tomu, aby ako šikovní podnikatelia, podľa vzoru oligarchov stojacich v pozadí, vyplnili dieru na trhu. Kedže ich politiku určuje iba marketing a nemajú žiadne hodnoty, v ktoré by verili, možno ich zaslúžene označiť za populistov. Máme tu teda dva tábory, pravicu a populistov, a tí sa na Slovensku striedajú pri moci. Najskôr to boli štyri roky populistov v období 1994-98, potom osem rokov pravice, načo prišli štyri roky populistov, a napokon dnešná pravicová vláda. Skóre v počte rokov pri moci majú pomerne vyrovnané. Sociálno-demokratická vláda, akú poznáme zo západnej Európy, na Slovensku ešte nebola. Slovensko je takto v začarovanom kruhu, z ktorého sa nevie vymotať. Avšak dominancia neoliberálnej ekonomickej politiky neprerušovane trvá, pretože populisti nepredstavujú žiadnu alternatívu voči pravicovej ekonomickej politike. Väčšinou sú výrazne nekompetentní a ideovo vyprázdnení, a okrem toho, že si z času na čas zdvihnú popularitu nesystémovými zvýšeniami sociálnych výdavkov, pripomínajúcich predvianočné zľavy v obchodných reťazcoch, sa sústreďujú len na zmanipulované tendre a korupciu.
Neexistencia skutočnej sociálno-demokratickej ľavice umožňuje pravicovým názorom užívať si neprirodzenú dominanciu v priestore ídeí a odbornej argumentácie. Populisti, pochopiteľne, nemajú žiadnu víziu smerovania krajiny, a tak zdanlivo jediná existujúca alternatíva je tá pravicová. Pravicoví ekonómovia a politici nemajú v televíznych debatách rovnocenného oponenta, získavajú akýsi pocit nadradenosti. Jeden z možných prístupov k ekonomickej politike tak nie je vôbec podrobený kritike, radikalizuje sa a, ako to formuluje Václav Bělohradský, "hlúpne". Zdieľam jeho názor, že objektívna pravda neexistuje, a že existencia iba jednej pravdy sa vylučuje s demokraciou. Pokiaľ by bola iba jedna jediná pravda a nejaký človek by ju poznal, tak by nám stačilo dať mu všetku moc a demokraciu vôbec nepotrebujeme. Verejná debata, voľby, to všetko by bolo zbytočné. Avšak pokiaľ chceme mať dobre spravovanú spoločnosť, v ktorej sa bude dobre žiť, tak musíme oslabiť hegemóniu jednej ekonomickej a politickej teórie a vytvoriť k nej alternatívu. Na Slovensku, tak ako v každej krajine, potrebujeme kvalitné, odborné a rovnocenné politické tábory, ktoré sa budú natvzájom kritizovať a vyvažovať. Kedže dnes skutočná sociálno-demokratická ľavica na Slovensku neexistuje, je dôležité ujať sa ľavicových postojov.
Slovensko – krajina extrémov
Problémom vývoja na Slovensku je sklon slovenskej spoločnosti prechádzať od jedného extrému k druhému a vytesňovať kritický názor na perifériu. Štyridsať rokov vládla na Slovensku jediná, krajná verzia ekonomického a spoločenského zriadenia. Po roku 1989 prešlo Slovensko do druhého extrému, postupne sa tu presadil tvrdý, často až vulgárny kapitalizmus. Zatiaľ čo v päťdesiatych rokoch sa razilo heslo “ja som baník, kto je viac”, dnes sa ten istý nekritický obdiv dostáva podnikateľom. Podnikať znamená stať sa skutočným “hrdinom” našich dní. Táto nekritickosť a tendencia ku krajnostiam je veľmi škodlivá.