Odvtedy už ubehli skoro dva mesiace a aj keď Simin pohľad niekedy nie je o nič menej zničený, začína sa usmievať a na Piloxing sa tešíme obe. A tešili sme sa aj v okamihu, keď nám naša trenérka Katka oznámila, že v sobotu 4.8. sa bude na martinskom kúpalisku konať akcia zahrňujúca Piloxing, Jumping a Teabo.
Pôvodný plán bol, že na kupko dorazíme už o 9tej a pomôže Katke všetko nachystať. Ale najprv sme zaspali, potom sme značne blúdili cestou tam, kedže ako Vrútočanky sme využívali vždy len naše kúpalisko, a kým sme zničené hodili na zem tašky s uterákmi, bolo niečo po 10tej. A to už Katka spolu s babami o dušu skákali na trampolínkach a dobrá nálada sa zväčšovala s každým ďalším výskokom.
Prvá hodina ubehla rýchlo. Aspoň pre nás, čo sme čas trávili voľne pohodené pri bazéne. Nasadili sme si naše úžasné rukavičky so záťažou špeciálne vyrobené na Piloxing a už sme aj zorganizovane stáli v niekoľkých radoch. Katka pustila našu najobľúbenejšiu hudbu (Ja osobne krútim bokmi ešte skôr, než začneme cvičiť, neviem sa proste udržať) a mohlo sa začať.
S rukou na srdci musím povedať, že kým sme my makali na maximum, slnko nezaostávalo a teplota stúpla z 34 asi na 134 stupňov. Potu z nás tieklo toľko, že by sme dva veľké bazény napustili za pár minút a z fliaš s vodou nám ubúdalo rovnako rýchlo.
Rátali sme nahlas spolu s Katkou, sem tam niekto vydal nadšený pokrik a tuším, že väčšina z nás túžila vypustiť zúfalý pazvuk, lebo rozpálaný betón je nič oproti zle klimatizovanej sále s parketami. Avšak tá energia, ktorá šla z každej z nás a zaplnila celý areál, je neopísateľná a ničím nenahraditeľná.
Nasledovalo povinné schladenie sa v bazéne, pár zaplávaných dĺžok a nasledujúce dve hodinky sme my dve so Simou strávili vo vertikálnej polohe. Na deke. Z toho, čo sme z nášho lukratívneho miesta medzi bazénom a pľacom na cvičenie videli môžeme potvrdiť, že ďalšia hodina jumpingu a piloxingu boli rovnako úžasné. Akurát pár žien asi zvolilo podobnú taktiku "na mŕtveho brouka" ako sme mali my a tak ich cvičilo o čosi menej, ale o to intenzívnejšie.
Nakoniec sa cvičilo (Teda ono sa necvičili samo, my sme ho cvičili. A poriadne!) ešte Taebo, ktorého som sa hrdinsky zúčastnila v domnení, že to škodoradostné slnko ostane skryté za oblakmi celých 45min, kým Sima rovnako hrdinsky ostala ležať. Plne som sa vložila do podobne vražedného tempa ako majú Semir a Jan na nemeckej dialnici a plne som takmer nakonci aj odpadla. Cvičenie na slnku (Áno, tá sviňa nakoniec predsa len vyšla!) proste nie je pre mňa. Ale zážitok mám z celého dňa teda dokonalý a ešte dva dni som naň s láskou spomínala pri každom pohybe, proti ktorému svaly prudko protestovali.
P.S. Ďakujeme Kati! (Ďakujeme aj ostatným inštruktorkám, ktoré ja nepoznám O:))
