O pár kilometrov ďalej prehrada, ktorú už pred viacerými týždňami opustili rodiny s detvákmi, dovolenkári, i hluk a ruch leta. Prázdne móla vytiahnuté na suchom odhalených brehoch, ako veľryby uviaznuté kdesi na pláži.
Opäť k nim o rok priplávajú pramice, plachetnice, vodné bicykle a nespočetné kanoe. Všetko má svoj poriadok. Priehradu strážia labute a kačky, vzlietajúce s mohutným pleskotom krídel o vodnú hladinu.
Strážia opustené chaty, skalné bralá a ticho jesene. Nádhernej jesene.
Do jej majestátneho ticha, plného zeleno-žlto-červeno-zlatých farieb sa ozýva pravideľný rytmus. Pomalé ponáranie vesiel a škrípanie ich kĺbov počas záberu. Hemingwayovský pohľad. A slávnostný pocit.
Rybár a pes. Priehrada, pes a rybár. V tom tichu neoddeliteľne spojení. Tak blízko. Ich svetom je pramica a vodná hladina.
Puto bez slov. Psov, ľudí, osudu. Stovky rokov pod perinami oblakov. Najkrajšie.
