Bol predvečer prvého mája 1945. Untermansfeld. Koncentračný tábor. A malý červený letáčik, na ktorom je tupou ceruzou napísané:
„Už tu asi nebudeme dlho, počuť streľbu. Zajtra je prvý máj. Stipe sa večer nevrátil z appelplatzu. Tento týždeň sa do baraku nevrátilo tridsať chlapov.“
To je len jeden z desiatok starých papierikov, ktoré mám na stole vedľa počítača rozložené. Niektoré zažltnuté, iné rozmazané, ďalšie prelomené od 6O ročného zloženia. Písal ich Štefan Černý. Vtedy mal 45 rokov.
„Betka a čo asi robíš, ako sa majú deti...Betka, keď prídem, začneme chovať husi.“
Tých lístkov je veľa a veľa. Na jednom je akoby rozmazaný, atramentovou tužkou písaný text. Bohvie od čoho rozmazaný. Od dažďa, potu, alebo sĺz? Nikdy sa nedozviem.
„Janko mi dnes radil, čo mám robiť s rajčiakmi. Betka, žena moja drahá, to treba tak, že z tých pazúch treba vylámať výhonky. Inak kríčok nevyrastie silný. Veď to skúsime až...“
Na jednom z tých lístkov je toto: Buchenwald – bížia sa Vianoce.
„Bětuš moja, myslím na vás, čo bude asi na večeru, spomínaš, ako sme raz piekli kačku a zhorela nám? A vraj pod kačku je dobré víno a omáčka z jabĺk – hovoria tu chlapi. Jeden z nich vraj varil v nejakej drahej reštaurácii v Belehrade.“
Zo Sachsenhausenu – je to len ďalší z tých jedenástich, ktorý dnes už 50 rokov mŕtvy autor blogu vystriedal – pochádza nákres stodoly.
„Bětuška drahá, toto si postavíme, keď sa vrátim. Bětuška, neviem, či sa vrátim. Dnes majú z nás vybrať dvadsiatich. Prídu večer, včera vybrali desiatich a nikto z nich sa nevrátil. Čo asi robia naše dievky? Aj ti pomáhajú? Viem Běta, máš toho veľa, veď, vrátim sa a už to bude na mne.“
Desiatky a desiatky papierikov. Roztrasené písmo. Roztrasená duša, ktorá to číta.
Autor aj so svojou „Bětkou“ odpočíva. Veď vedľa to vidieť.
A ja budem čítať do rána. Ako každý rok v týchto májových dňoch. A až mi na záhradke už spevnejú rajčiaky, určite vytrhám tie výhony z pazúch. Aby boli silné.
