...že na tom druhom by bolo dobre, že tam by som zarobil viac, že tam by som bol šťastnejší.
Druhý breh. Preplával som cez rieku. Mal som to šťastie. Náhoda. A možno len pracovná náplň na tom „mojom“.
Pozerám sa naň po návrate. V električke, večer pri televízii, ktorú nevnímam, pozerám sa naň počas chôdze po bratislavských chodníkoch.
Medzi ľuďmi. Na tom „druhom brehu“ som bol týždeň s lodným kuchárom Emilom, ktorý sa na každého usmieval, taniere obkladal kadejakými doma zavarenými dobrôtkami, ochotne umýval riad a rozprával vtipy. S lodným kuchárom, ktorý tam niekde doma, na Slovensku, v Rohožníku, mal milovanú manželku na infúziach. Štastný Emil zo Záhoria. Štastný a smutný.
Na tom „druhom brehu“ som bol týždeň s lodným strojníkom Zdenom. Mal celý čas „štuple“ v ušiach, pretože na jeho pracovisku je nepretržite 120 decibelov hluku z lodných motorov. Mal v ruke knižku keď mal štyri hodiny voľno a mal v rukách staré handry, keď čistil ten svoj, naftou orosený svet. Mal v zásobe spústu spomienok na lodnícku mladosť a rôčik pred penziou veľa snov o tom, ako aj on v dôchodku už konečne prejde z jeho pohľadu na – druhý breh. Vraj – šťastnejší. Zmysluplnejší. Pokojnejší.
Na tom „druhom brehu“ som bol s veliteľom lode Lacom, kapitánom dunajského remorkéra s nákladom 3200 ton surového železa pre oceliarne v Linzi. Miluje svoju robotu. Miluje „komando“ – môstik. Na loď kupuje zo svojho náterové farby, doniesol tam svoj televízor, kúpil tam rohože do spŕch. Jeho hrubý mesačný príjem na tom „druhom brehu“ je tak pod 12 tisíc korún. Slovenských. Miluje svoju robotu.
Na tom „druhom brehu“ som bol s "frcinom", teda lodníkom Lacom , ktorý kedysi Ružín – remorkér – pred 40 – timi rokmi preberal v lodeniciach v Budapešti.
„Toto je moja labutia piseň Ivan“- hovorí mi večer, na korme, keď sa spolu pozeráme na kláštor Niebelungov v Durchsteine. „Naposledy vidím tento kraj“ – dodáva zasnene a len ja viem, že na takúto plavbu už nikdy nepôjde. Veľmi skoro ho čaká iná cesta, neodvratná, posledná. Definitívna.
Bol som chvíľu na „tom mojom druhom“, vysnenom brehu. Po návrate sa mi aj ten, na ktorom som trvale, zdá krajší.
Ešte na ňom nemusím myslieť na moju „labutiu pieseň“.
Ani na chorého príbuzného.
Ani na trable v práci.
Ani na mizerný plat.
Ani na nádor, ktorý mi uberá deň za dňom.
Druhý breh otvára oči. A dušu.
A vám?
