Mal 27 rokov, keď prebral "Ružín". nádherný, silný, mladý stroj, ťažno-tlačný zázrak na Dunaji.
Mal 27 rokov, keď sa mu splnil sen. Dostať sa na vodu.
O 40 rokov neskôr je Ružín pamiatkou zašlej slávy. Koncert zo strojovne občas vydá falošný tón, z pôvodnej sily dvetisíc koní zostalo tak tisíc šesťsto.
O 40 rokov je Lacko alias "frcino" pamiatkou spomienok na život na vode. Na chleba po troch týždňoch namáčaný do kyslého mlieka. Niekde v delte pri Tulcei, na ostrove, ďaleko od obchodov.
Na Katarakty, kde ešte nestála priehrada, ale súlodia ťahali a brzdili z brehu vlečné lokomotívy. Katarakty len tak nepustili svojich hostí.
Na roztrhnuté laná, švihajúce vzduchom tak, že môžu uťať hlavu ako gilotína.
Ale aj na domčeky popri rieke, v ktorých lodníci trávili bujaré noci.
Frcino už 15 rokov neovoňal rieku. Iba ak z druhého brehu. Píše poviedky, vydal už dve knižky.
Nastúpili sme s frcinom na jeho Ružín. Staručký Ružín na ceste s dvomi tlačnými člnmi do Linzu.
Staručký Lacko na ceste do kedysi tak známeho a teraz neznáma.
Má chorobu na ktorú mal umrieť už pred štyrmi rokmi. Nevzdal sa. Veril, že raz ešte bude nocovať vo svojej kabíne na svojej lodi.
Loď je vraj láska na celý život. Hovoria jej matka.Lodníci.
Lackova matka ho niekoľko nocí uspávala.
Sedel vo svojej kabínke, kde mal ako mladík fotky nahých žien a spomínal na život. Vynoril sa mu ako skaly na "esgangu". Tam, kde loď zachytáva kormou pri nutných obratoch.
Môj priateľ bol šťastný. A ja budem ešte dlho.
Naposledy sa stretol s matkou.
Naposledy vzal "pucvolu" do rúk a zasnene hladil stroje v podpalubí.
Naposledy vyšiel na komando a pozeral na čajky za kormou.
Všetko je raz naposledy. Aj nás čaká "naposledy".
S priateľmi to musí byť krásne.
