Zverským človekom skolené jelene, nechané napospas červom a muchám. Áno, hnusný obraz. Viem. Ale bol to hnusný človek, čo takto ponížiľ kráľa lesov. Ešte donedávna kráľa lesov. Dnes - mršinu bez hlavy a trofejí.
Zverským človekom upálené mačky a psi utýraní tak, že s plačúcimi očami hynú napriek snahe o ich záchranu. Zábery z veľkochovov, na ktorých utýraný hovädzí dobytok vlečúc sa už len na predných akoby naposledy unikal z pekla. Akoby sa snažil o posledný únik. Aj krava chce žiť. Aj krava je tvor, ktorý vníma. Minimálne bolesť, hlad a krutosť.
Zverským človekom podrezaní ľudia, pobodané starenky, ubití rivali, zavraždené deti. Zverskými ľuďmi rozkopané náhrobné kamene a zdevastované hrobové miesta. Posledné prejavy úcty pred čímsi konečným sa stratili. Zvíťazila sila. Hrubosť, krutosť, bezcitnosť.
Víťazí na všetkých frontoch. Dávno prerazila obrannú bariéru prirodzených pudov človeka.
Do krvi sa mlátiace holé lebky na štadiónoch i pred nimi. Napokon, nech sa vymlátia, do poslednej kvapky krvi.
Prestáva mi byť ľúto človeka. Ľudí. Neľudských ľudí. Na nástenke vo vchode do paneláku vidím nápis: "Ty prasa, čo ochriakavaš steny vo výťahu. Až ťa chytím, tak ťa oplieskam o stenu...!" Ani sa neusmejem. A možno sa aj teším, že to prasa raz niekto oplieska o stenu.
Iný nápis varuje pred "opravármi výťahov" - ktorí kradnú zo strojovní cievky. Len tak, do šrotu. Na chľast. Nevadí, že sa vám otvoria dvere do výťahu na deviatom poschodí a vy nastúpite do prázdnej diery. Naposledy.
To ťeľa má smutné oči. Je to tak odjakživa. Teľatá mávajú smutné oči. Ako psi. Možno ako všetci tí, ktorí nevedia vysloviť - "prečo?"
Prečo začína svet patriť zverským ľuďom a ich zverstvám? Prečo sa mení na zverské jatky?
"Chce to divák/čitateľ" - tvrdia médiá.
Tak mi ho ukážte, nech vidím zvera.
