Je v tom všetko, aj ten pasák – v tomto prípade majiteľ média, aj ten biedny intelekt, v tomto prípade spravidla nedovzdelaného zástupcu siedmej veľmoci. Dokonca aj ten teenagerský vek. Iba silikóny chýbajú – chirurgovia ešte nevynašli spôsob, ako s ich pomocou zvýšiť efektivitu mozgovej dutiny. Našťastie. Po Slovensku by behali samí hlavonožci a hlavonožkyne. Doly Buster by bledla.
(Ne)sloboda tlače na Slovensku, ako pojem, zažíva svoje časy najväčšej slávy. Ako fakt však po niekoľkých rokoch smiechu cez slzy vyvoláva skôr zúfalstvo. Ak tlačou nazveme médiá a čitateľov či divákov ich konzumentmi, potom zúfalcami sa stávajú práve tí, ktorí platia za služby káblových operátorov, mesačne uhrádzajú výpalné za „služby“ verejnoprávnych médií. Tí sú nateraz v absolútnej neslobode.
Ak, pravda, nevytrhnú kábel zo steny, nevyhodia televízor a rozhlasový prijímač z okna a nezrušia poštovú schránku.
Práve v tomto čase sa v Bratislave uskutočňuje akási valná hromada povolaných na tému perspektívy tlače na Slovensku. Ak o nej teoretizujú aparátnici pseudostavovských organizácií, ktorí sa v živote nezmohli na nejaké aspoň priemerné autorstvo a tak radšej predsedajú či podpredsedajú „novinárskym organizáciam“, ak o nej teoretizujú ideológovia z toho či tamtoho tábora, alebo zástavníci demagógie a fráz, potom je tu naozaj čas zúfalstva slovenskej tlače.
Tej tlače, ktorú v záujme „informovanosti širokej verejnosti“ vlastnia bývalí pracovníci a spolupracovníci ŠTB, tej tlače, ktorú riadia na všetko naštvaní zúfalci, ktorí dokážu koexistovať iba s monitorom počítača a s plným popolníkom, tej tlače, či skôr médií, v ktorých čele stoja menej či viac zreteľní emisári politických strán, volení do funkcie dokonca oficiálne zvolenými členmi mediálnych rád za politické strany, tej tlače, v ktorej o témach, komentároch a najmä posolstve rozhodujú adolescentné príbuzné niekoho vplyvného, ale aj tej tlače, v ktorej už neexistuje žiaden rozdiel medzi informáciou, správou, komentárom, glosou. Fejtón nespomínam, ten umrel na duchovnú nedostatočnosť. Je tu čas zúfalstva tejto tlače.
Novinári robia politiku a politici robia informácie. Zvrátená doba, v ktorej na takýto absurdný stav dopláca iba čitateľ či divák. Tým, že nedostáva odpovede na svoje otázky, tým, že novinársky stav ignoruje okolnosti jeho života, podstatné okolnosti, ako aj tým, že absolútna väčšina novinárov šíri – podľa nich – tú jedine správnu ideológiu.
Tu vôbec nie je podstatné, čo sa na tlačovkách „novinári“ pýtajú. Členov vlády, predstaviteľov kontrolných organizácií, ale aj úplne apolitických hostí dajme tomu zo sféry kultúry. Väčšinou sa totiž pýtajú hlúposti. Nie je podstatné ani to, čo odpovedajú opýtaní, ide totiž opäť len a len o hlúposti. Nie je podstatné ani to, či odpovedajú, alebo nie. Veď odpoveďou politika pre občana, ktorý sa aspoň minimálnym spôsobom zaujíma o veci verejné nie je fráza, nieto ešte veta, teda vyslovená myšlienka, ale to, akým spôsobom ten ktorý činiteľ ovplyvňuje negatívne či pozitívne občanov životný komfort.
Hlúpučké mediálne krásavice a krásavci drístajú o to viac, o čo bližšie je termín volieb. A o čo viac si novinári mýlia svoje remeslo s klebetárňou na trhu, o to horšie vlády si občania volia. Nebezpečným je tiež jav pomsty. Koľko médií, ak nie samotných novinárov funguje na Slovensku len na princípe pomsty? Ekonomickej, politickej, osobnej? A ak nie pomsty, tak neprekonateľnej frustrácie zo skutočnosti, že život sa vyvíja inak, ako chcem ja. Takže – aká tu len asi môže byť sloboda tlače?
A najmä – pýtam sa – aká je na Slovensku sloboda čitateľa tlače a poslucháča rozhlasov či diváka televízií?
